Igor M. nám v určitých časových intervaloch ponúka zmeny nálad. Raz je vysmiaty, inokedy tajnostkársky. Následne dostane záchvat spravodlivosti a odsudzuje "všetko" naokolo (samozrejme okrem roztlieskavačov zo svojho politického subjektu).
To, čo je však na dojčatách príťažlivé, može byť u dospeláka - poslanca (ktorý má dostatočnú publicitu) nebezpečné. Matovič v skutočnosti neodhaľuje pravdy (a "pravdy"). Ide mu o oslovovanie občanov, ktorí pociťujú úzkosť, majú v sebe vysoký stupeň defenzívnosti a nadávajú na systém parlamentnej demokracie hovoriac, že "tá" je plná nenažrancov, čo si hrabú iba pre seba (akoby schopnosť hrabať a ubližovať nemala aj časť populácie mimo politiky).
Igor M. už v roku 2010 (keď sa s pomocou Richarda Sulíka a SaS preštrikoval do NR SR) vyhlasoval, že istý poslanec ho chcel uplácať dosť veľkou finančnou čiastkou. Z obsahového hľadiska išlo o začiatok "politickej" karéry veľkého dieťaťa.
Bulvárne masmédiá (nie však iba tie) Matoviča potrebujú. Keď on hovorí, tak začínajú "kvety" rásť. Ten "chlap" má v rukáve stále "nejaké pekné" témy. Bez gaunerov by nebolo hrdinov a naopak... ľudia chcú príbehy o hľadaní spravodlivosti a dobra... dajme im čo chcú... A hlavne píšme, že "nebyť svinstiev politikov, žilo by sa lepšie..."
"Naše" emocionálne (politické) dojča funguje na princípe spoločenskej a čiastočne aj mediálnej objednávky. Jeho mierna duševná nevyrovnanosť je dobrá pre každého, kto sa mieni utvrdzovať v názore, že "dnešný dekadentný svet už aj tak nič dobré nečaká".
Igor M. je ako ľahká telenovela, či seriálek pre ženy v domácnosti, dôchodcov a každého, kto nemá veľké "umelecké" nároky. Scénky v seriálku sú vypočítateľné. Netlačia ľudí k tomu, aby sa zamýšľali nad presahom, alebo novou informáciou z oblasti kvantovej fyziky.
Igor M. je ešte aj o tom, že mentálny mečiarizmus sa na Slovensku tak skoro neskončí.
Tento "seriálek" má nekonečné množstvo dielov...
