Mnou uvedené nie je pokusom o urážanie slovenského obyvateľstva ale konštatovanie bolestného faktu. Neustále sa hrabeme v dutine lebečnej človeka, ktorému hovoríme premiér, aby sme opäť dospeli k poznaniu, že v inej krajine by mohol akurát tak holuby v parku počítať. Hrabeme sa v dutine lebečnej nejakého Danka a Huliaka, akoby sme nemali iné starosti, pričom je viac ako pravdepodobné, že hrabanie bude pokračovať.
Najmä niektoré masmédiá dostali podobu rétorickej opakovačky. Televízne a rozhlasové stanice venujúce sa politike uviazli v bahne politického bulváru a nič nenasvedčuje tomu, že dôjde k pozitívnej zmene. Je to práve masmediálne prostredie, ktoré (viac - menej) pomáha subjektu s názvom Róbert Fico plus ďalším formám života. Tie menia štát na svoje súkromné hniezdo.
Existuje snáď zákon, podľa ktorého musí televízne (a rozhlasové) vysielanie permanentne zapĺňať komunita politických extrémistov, šamanov a pseudopolitikov - horárov?
Naozaj musíme doaleluja počúvať reči o tom, že si vraj Západ želá vyvražďovanie Slovanov?
Je nevyhnutné vysielať tlačovky "doktora", ktorý zjavne nevie, ako naložiť so svojou povahovou batožinou?
A čo takzvaný minister vnútra? Ten počas nedávnej tlačovky kriminalizoval opozičných voličov aj opozíciu politickú. Neváhal používať tie najúbohejšie propagandistické slovné a vizuálne "pomôcky". Pozor! Konal tak na pôde štátnej inštitúcie v pozícii ministra! Nie počas volebnej kampane rodnej strany niekde v Hornej Pagáčovej.
Slovenskí politickí extrémisti doaleluja tvrdia, že spoločnosť potrebuje upokojenie. K určitému upokojeniu dôjde, keď ich budeme čo najmenej vidieť a počuť v televíznom a rozhlasovom priestore.
Je snáď nedemokratické chrániť demokraciu vytváraním civilizovaného, štandardného masmediálneho prostredia?
Dlhodobé šrotovanie mozgov nás privedie do bodu, v ktorom bude násilie oficiálnou formou "vzájomnej spolupráce". Nebude však prekvapený ten, kto dobre pozná zbúraniská histórie našich zlyhaní.
