Za takzvanej Normalizácie sa členstvo v strane stalo chlebovkou, bokovkou, kariérnou nevyhnutnosťou prilepenou k múrom šedivej každodennosti. "Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť", hovorievali radoví straníci.
Členská základňa? Odovzdanosť čistej predmetnosti, chladné, pragmatické vnímanie sociálnych vzťahov. Demonštratívna oddanosť neslobode z nich odstránila bolestivé bremeno rozhodovania. Strana mala pravdu, aj keď ju nemala. Ona rozhodovala, tak prečo námáhať mozog. Členstvo v KSČ (KSS) ako záruka pohodlného života v medziach socialistickej spravodlivosti (paródie na férovosť).
Podstatou hodnotovej orientácie straníka sa stala vnútorná odcudzenosť, ktorej dôsledkom bola následná rozpoltenosť a ideová nezakotvenosť v prístave rodnej strany. Stranovláda si takto pestovala členskú základňu nestabilnych jedincov, ktorí strane v pre ňu očakávateľných ťažkých časoch nemohli pomôcť, lebo v nej fungovali účelovo.
Aj preto po Novembri 1989 státisíce členov s ľahkosťou odhadzovali stranícke legitimácie. Na KSČ (KSS) vlastne kašľali od vstupu do jej radov. Bola im dobrá ako dočasná dojná krava. Po páde režimu sa od straníckeho vemena pohotovo odtrhli.
Ak dnes niekto tvrdí, že po roku 1989 komunisti rozkradli to, čo si za komunistického režimu nakradli, tak minimálne zavádza. Išlo o niekdajších členov komunistickej strany. Nie o marxistov! "Nejaký" Marx ich nezaujímal rovnako, ako ich nezaujímal Lenin, či Brežnev. Cez stranícke legitimácie sa počas Normalizácie sem - tam dostávali do krajín "prehnitého kapitalizmu". Začali porovnávať. Rýchlo zistili, že problémom problémov je štátom riadené, plánované hospodárstvo, nie kapitalizmus.
Napísané zjednodušene: členovia strany boli ľudia, ktorí si chceli takpovediac prilepšiť. Vstúpili do politického subjektu, ktorý mal svoje "opodstatnenie" v 19. storočí (výsledok "filozofického" nedorozumenia vytvoreného partiou dobou frustrovaných publicistov a teoretikov).
Keby Marx a Engels žili dnes, nič famózne by nevymysleli, podobne ako nevymysleli nič úžasné v časoch svojho žitia. Nebyť historických nezamýšľaných dôsledkov prvej polovice 20. storočia, nebolo by Februára 1948, ani Januára - Augusta 1968 a teda ani Novembra 1989, pretože marxizmus a "myšlienky" komunizmu by zostali ležať v hlbokom zabudnutí. Našťastie!
