Liberálna dohoda, pokus o (ne)dorozumenie a kultivovanie ponuky

"Stredo - pravé" spektrum jednoducho a jasne nemá čo držať pohromade. Otázne tiež je, či toto spektrum bolo hodnotovo niekdy vôbec celistvé a ustálené. Naozaj nemá zmysel nasilu držať pohromade niečo, čo je dôsledkom umelého poskladania, ktorého účelom je "iba" snaha o odstrašovanie hlavného politického súpera. Slovenské masmédiá už od roku 1992 infikovali verejnú mienku tvrdením, že stredo - pravé strany a hnutia by sa mali zjedenocovať voči hnutiu jedného muža (HZDS). Toto mediálne infikovanie je v kurze dodnes. Dominantné HZDS vystriedal dominantný Smer - SD. Je načase si uvedomiť, že cieľom by nemalo byť neustále hľadanie zjednocovania ako prostredku uchopenia moci, ale intenzívne hľadanie (a kultivovanie) ponuky pre tú časť spoločnosti, ktorá ešte nestihla upadnúť do apatie. Kultivovanie ponuky je na programe dňa, týždňov, mesiacov a možno rokov. Túto prirodzenú (nesocialistickú) ponuku však môžu reprezetnovať len osobnosti, ktoré sa nesústreďujú iba na mechanizmus uchopenia moci. Z daného uhla pohľadu je trieštenie "pravice" užitočné. Na rozdiel od rokov 1992 až 1998 (vláda HZDS) nemá dnes vládna moc v SR tendenciu pokúšať sa o nastolenie akejsi liberalizovanej diktatúry. Fico a Smer - SD sa síce pohybujú v podobnej mentálnej atmosfére, ale v inom politickom "časopriestore". Fico nie je Mečiar. Čo má však Fico s Mečiarom spoločné je jeho snaha o neustále politicko - spoločenské nedorozumenia prenášané do mesmédii. Na nich sa pochopiteľne profiluje. Opozícia mu vždy skočí na lep. Ficove mucholapky sú zakaždým preplnené a tak vešia nové. V skutočnosti nejde o to kto, ako, kedy, s kým a za koľko. Ide o konštrukt, zámerné vyvolávanie nedorozumení, ktoré plodia ďalšie nedorozumenia a zneprehľadňujú politický priestor svojou fragmentáciou na stále menšie a menšie časti ďalších nedorozumení. Zmetená verejnosť má následne v hlave guláš. Liberálna dohoda ("emigračná" vlna zo SaS) by sa nemala začať podobať na to, čo už z "novovznikajúcej pravice" poznáme. Netreba sa sústreďovať na kritiku voči pôvodnému materskému subjektu. Taktiež je potrebné zbavovať sa predstavy, že Slovensko potrebuje nového mesiáša, novú stranu, ktorá SR potiahne k "lepším zajtrajškom". Egomaniactvo, hystéria a komplex nadradenosti (prípadne aj menejcennosti) sú hrobárom každého projektu. Slovenská politka má svoje detské choroby, lebo je ešte iba v plienkach. V politike a v histórii krajiny (zvlášť tej slovenskej) trvá niekedy jeden ľudský rok aj rokov desať, dvadsať, či tridsať. To, čo dnes vnímame ako spory osobné (stranícko - platformové) je tiež sporom o hodnoty, nech to znie akokoľvek naivne. O peniaze nemusí isť "vždy až na prvom mieste". Obdobie "jednotného boja" proti Ficovi sa končí. Politika nie je o jednej zápornej osobe a siedmich statočných. Nežijeme na filmovom plátne, ale v reálnom živote. Ak nechce Liberálna dohoda skončiť na "smetisku dejín" už vo svojich začiatkoch, mali by jej predstavitelia pochopiť, že pokusy o budúce zjednocovanie nezjednotiteľného sú cestou do politického pekla, do politickej neexistencie. Slovensko nie je v občianskej vojne, ale v procese sebapoznávania. A to je dobrý, nový začiatok...