Mocenská veľkosť predstaviteľov smerohlasáckeho vládneho združenia spočíva v politickej neprofesionálnosti združenia opozičného. Napísané inak: ak by predstavitelia niekdajšej vládnej koalície (dnešnej opozície) vedeli robiť politiku, nemuseli nám teraz vládnuť najväčší z najmenších (napísané zjednodušene).
Tvrdenia, že súčasnú opozíciu radšej nekritizovať, lebo veď kritika voči nej pomáha vláde, sú zavádzajúce. Zavádzajúce sú aj tvrdenia, že niekdajšia mediálna kritika voči vláde Igora Matoviča viedla k víťazstvu SmeroHlasu. Novinári tu nie sú na to, aby niekomu zámerne tlieskali a niekomu naopak zámerne netlieskali. Novinári netvoria klub roztlieskavačov.
Problémom je už spomenutá absencia profesionálnych politických zručností opozičníkov. Politika je o schopnosti vedieť pridávať rýchlosť, či brzdiť v primeranom čase. A samozrejme schopnosť pozerať sa do spätného zrkadla. Plus zručnosti komunikačné. Najmä so spojencami. Ak sa však spojenectvo mení na permanentne medializovaný zápas "dobra" so "zlom", tak niečo nebolo a nie je v poriadku. Niekdajšie sebadevastačné tlačovky Igora M. a (ne)reakcie na ne zo strany "politikov" sú len zlomkom príčin, ktoré nás doviedli do terajšieho stavu.
Sme v stave, keď už opozícia iba reaguje na očakávateľné konanie smerohlasákov a snsákov. Sme v stave, keď sa prieskumy verejnej mienky ohľadom preferencii politických strán menia na nočnú moru. Nočnú moru pre priaznivcov demokracie.
Ak by sa však stal "zázrak" a hneď zajtra by SmeroHlas prestal existovať, súčasná opozícia by v sebe nenašla dostatok sebareflexie a schopností na porazenie nového politického súpera.
Mať takúto opozíciu, radosť vládnuť.
Radosť do roku 2035?
