Ak je primárnym cieľom jedinca iba on sám a jeho sebauspokojovanie, tak tento jedinec by (v štandardnom prostredí) nemal vstupovať do verejného, či politického života. V slovenskom spoločenskom priestore sa však podobný jedinec v úlohe "politika" často stáva hviezdou. Práve preto, lebo jeho cieľom je iba on sám a jeho sebauspokojovanie.
Egomaniak Igor M. vie dobre, že programová chuť zaoberať sa vlastnou osobou je korením "akčnej politiky". Na rozdiel od Róberta F. alebo Andreja D. sú preferencie až na druhom mieste.
Veľká časť voličskej základne si prostredníctvom volebného aktu vyberá vzrušenie "politickej akčnosti". Nech sa deje čokoľvek, je to divadlo. A ešte môže mať divák pocit, že konfliktné dejové sústavy, ktoré pozoruje, majú predsa len "hlbší zmysel".
Na snehovú gulu konfliktov sú nabalované ďalšie konflikty. Reakcie priťahujú reakcie a spoločenské prostredie sa tak socializuje klebetením.
Ak sa egomaniak - "politik" stane ústavným činiteľom, masmediálnemu prostrediu nezostáva nič iné, iba permanentné venovanie sa jeho mentálnemu zbúranisku.
"Našťastie" nie sme jedinou krajinou, kde existuje egomaniactvo na politickej úrovni.
V SR však majú klony Donalda Trumpa na ružiach ustlané.
