V mesiaci september 1968 sa mal konať mimoriadny zjazd KSČ, na ktorom by zrejme tzv. konzervatívne krídlo strany definitívne padlo na kolená. Otvorený spor medzi biľakovcami a dubčekovcami trval od jesene 1967. Biľak obhajoval takzvaný kasárenský model socializmu, zatiaľ čo dubčekovci presadzovali model socializmu bez železnej (militantnej) úderky strany a vlády, s ohľadom na postupné odtŕhanie sa od politiky Kremľa.
Myslenie dubčekovcov však bolo stále myslením aparátčikov. Domnievali sa, že ak KSČ niečo naprojektuje a nariadi uznesením, tak to tak bude a basta. Prvá fáza projektu (priznanie, že "niečo" v systéme nefunguje) bola väčšinovou spoločnosťou prijatá s nadšením. Druhá fáza ("demokratizácia spoločnosti") bola taktiež akceptovaná. Lenže potom prišiel mesiac máj (zrušenie cenzúry) a spoločenské prostredie ukázalo, že dokáže mať predstavy, nezávislé od predstáv komunistického "projektového oddelenia".
Komunistom z vedenia KSČ sa spoločenské procesy začali valiť cez ich hlavy. Na jedenej strane "bojovali" dubčekovci s "ľudom", ktorý sa často správal ako pes odtrhnutý z reťaze a na strane druhej bolo nespokojné moskovské vedenie, ktorému nebolo jasné, prečo sa KSČ postupne vzdáva dominantného postavenia. Konflikt bol prirodzený, vojenskej invázii sa vyhnúť nedalo.
Ako už bolo spomenuté: Ak by sa invázia neuskutočnila, tak projekt reinkarnácie diktatúry na akúsi polodemokraciu by tak či onak skončil fiaskom. Všetko by smerovalo k "nastoleniu" systému parlamentnej demokracie a samozrejme k problémom, ktoré neboli 20 rokov (a možno viac) riešené.
KSČ by sa po mesiaci september 1968 rozpadla. Časť by ostala pod pôvodnou značkou a druhá časť by "sa" prerodila na stranu sociálne demokratickú. A vznikali by mnohé ďalšie strany a hnutia podobne, ako tomu bolo po roku 1989. Na Slovensku by začali trenice súvisiace s názorom na to, čo je a nie je viac národné, pronárodné, slovenské a protislovenské. Takmer rovnaký model správania, ako po roku 1990 v ČSFR.
Súbežne s tým by robila Moskva problémy s dodávkami ropy a plynu do Československa (podobné scenáre ako dnes s Ukrajinou), no faktom je, že ZSSR by už mal problém s rozpadom celého tábora socializmu. Ako poznáme Rusov, len tak ľahko by sa svojho impéria nevzdávali.
Kto v súčasnosti tvrdí, že dubčekizmus bol o ľudskosti a profesionálnosti v politike a že práve dnes by sme ho potrebovali, ten nech si začne uvedomovať, že dubčekovské vedenie svojou nezodpovednosťou takmer dohnalo ČSSR do masového hrobu. Ak by mali brežnevovci ešte kratšiu miechu, ako mali, tak obyvateľstvo niekdajšieho Československa by zažívalo podobné šialenosti, aké vidíme dnes v časti Ukrajiny.
Uvedené je však napísané zjednodušene, s ohľadom na inak nastavené časopriestorové a politické dimenzie. Mentalita "širokej ruskej duše" je ale rovnaká.
Hranice Ruska sú tam, kde je ruský vojak...
