November 1989 nemal byť februárom 1948, alebo januárom 1968

Jack Welch svojho času napísal, že zmeny nemajú veľa prívržencov, lebo ľudia majú radi status quo. V prípade Slovákov uvedené platí niekoľkonásobne. V prípade Slovákov BLOGerov - publicistov taktiež. Podľa zabetónovaného slovenského klišé je november 1989 popisovaný ako UDALOSŤ SAMA O SEBE. Akoby nemala kontinuálneho súrodenca v minulosti. Akoby bola odtrhnutá od globálneho svetového diania. Akoby bolo vtedy "všetko" závislé od štrngania na námestiach a pospevovania piesní o láske. Faktom však je, že novembrové udalosti by "sa" tak-či onak "prevaľovali" hoc aj v neskoršom dátume a hoc aj bez väčšieho množstva ľudí na námestiach. Komunistický režim dlhodobo valcovala realita a nie "určitá" lokálna udalosť. Nie krátkodobé štrnganie zväzkom kľúčov a pospevovanie piesní. V danom prípade už išlo "len" o dekoratívne poslanie komunistickej myšlienky do historického análneho otvoru. V tonách článkov a textov sa však nepíše o tom podstatnom. A síce, že väčšina Slovákov si (pôvodne) november 1989 predstavovala ako (následnú) vylepšenú formu ("demokratického") socializmu, v ktorom by bolo prítomného aj trocha toho "kapitalizmu" (voľná zábava) a trocha toho kšeftovania na štátom riadenom (NE)trhovom mechanizme. Slovenské väčšinové spoločenstvo sa myšlienkovo pohybovalo a pohybuje skôr v časoch perestrojkového chápania politiky a ekonomiky. Keďže "sa" však "vylepšená verzia" socializmu nekonala, tak dnes čítame a počúvame o sklamaní más. Bodaj by nie, keď všetko začalo byť "nejaké" komplikované, multikulturálne. A naviac... otvorené hlásenie sa k práci pre zisk je predsa "niečo choré". Pracovať pre stranu, vládu a "spoločnosť" je "zdravé". Gýčové vnímanie a deklarovanie reality (pseudoreality) je (bolo) páčivé pre toho, kto má rád Jednoduché Márie a Ružové domčeky v "malebnej slovenskej dedinke". V tej, kde boli "vždy dvere pootvárané pre dobrého človeka". Ono je "to" viac o povahe Slováka, ako o politike... A reči o ponovembrovom rozkrádaní "spoločného majetku" sú už len takou tou folklórnou vsuvkou do rozhovorov, kde ide viac o vypĺňanie času zvukom (slovom), ako o riešenie zadanej témy. Otázne však je, kde má (mal) ten "spoločný majetok" pôvodného majiteľa, či spolumajiteľa pred rokom 1948, pred rokom 1945, či pred rokom 1939... Nejeden skončil v plynovej komore, alebo (neskôr) v kancelárii ŠTB a následne vo väzení, či na "pekne" upravenom povraze. Záverom múdrosť, ktorá má súvislosť s (po)novembrovou dobou: "Ak chceme, aby všetko zostalo tak, ako je, potom je nevyhnutné, aby sa všetko zmenilo" (Giussepe Tomasi di Lampedusa).