Veľká časť populácie túžila po "vylepšenom" socializme, v ktorom funguje zábava kapitalizmu, ale osobná zodpovednosť ako v komunistickom režime (socialisticky pracovať - kapitalisticky žiť). Myšlienkové pochody väčšiny obyvateľstva už v polovici roku 1990 ukázali, že ich politicko - civilizačné nastavenie má latentne prototalitný charakter.
Tváre Novembra 89 začali byť nenávidené tou časťou spoločenského spektra, ktorá sa dôsledkami udalostí Novembra cítila vykorenená, frustrovaná a pre ktorú nebola sloboda jednotlivca to pravé orechové (veď ľahšie je poslúchať ako kreatívne rozmýšľať). Komunita frustrovaných ľudí vzhliadala k politikom typu dnešného Rudolfa Huliaka, či Petra Pellegriniho. Kombinácia utáraného Ujka z "ľudu" a alibistického oportunistu.
Vladimír Mečiar, Ján Slota a neskôr okolnosťami osobnostne pretransformovaný Milan Kňažko boli v rokoch 1991 až 1992 idolmi obrovskej frustrovanej komunity, čerstvo "zaľúbenej" do svojej vlasti. Spoločenskou objednávkou sa stala vláda tvrdej ruky, odhodlanej búrať všetko to, čomu ľudia v Novembri 89 tlieskali, alebo aspon predstierali, že tomu fandia.
Prednosť dostali silácke reči, svalnaté vyhlásenia, tvrdenie, že "neboli naplnené požiadavky Novembra" a najmä, že "spoločnosť stráca sociálne istoty". Plus treba spomenúť hlavnú medializovanú tému daného obdobia: Volanie po novom štátoprávnom usporiadaní Československa. Napríklad Milan Kňažko sa oficiálne pripojil k ľuďom, ktorí tvrdili, že na slovenskej kultúre je páchaná genocída zo strany Čechov a preto treba brať v úvahu "štátotvorné sebauvedomovacie procesy" lomcujúce Slovenskom.
Na prvé výročie udalostí Novembra 89 zvolala VPN na Námestie SNP v Bratislave spomienkové zhromaždenie. Na čelného predstaviteľa VPN Fedora Gála časť davu pľula, niekdajší disident Miroslav Kusý bol napadnutý počas svojho prejavu, čo moderátor vtedajšej verejnoprávnej Slovenskej televízie okomentoval slovami: "...nech si každý urobí názor na to, čo sa stalo...". Bolo - takpovediac - vymaľované.
Ak má niekto dojem, že súčasné Slovensko je divočina, nech si "prelistuje" noviny a časopisy z obdobia rokov 1991 až 1992. Nájde v nich články pchajúce sa do priazne Mečiara, jeho Obludária, či SNS. Tiež texty od novinárov, ktorí si dnes na "nejakého" Mečiara nevedia spomenúť. Nevedia si spomenúť na svoju niekdajšiu nacionalisticko - populistickú publicistickú tvorbu, pretavenú do šialených "vízii" o budúcnosti Slovenska.
Po 35 rokoch nám vládnu klony totalitných dinosaurov. Skôr ako vyjadria určitý názor, zvážia, či je vhodný pre "vierovyznanie" ich voličov a politické zámery feudálov v krajine širokej ruskej duše, ku ktorej bude Slovensko o 10 - 15 rokov úspešne privtelené (uvedené nie je pokusom o vtip, len strohé konštatovanie).
November 1989 akoby nebol. Väčšina z nás ho nie je schopná precítiť podobne, ako nie je schopná precítiť iné - dôležité - historické odbobia. Klasik by povedal, že o Veľké dejiny sme sa iba obšuchli.
Všetko nasvedčuje tomu, že budúcnosťou je naša totalitná minulosť, ktorej neblahé dôsledky na našu prítomnosť si v týchto dňoch pripomíname.
