Podľa Hitlera bol Slovan otrok, ktorý "zúfalo potrebuje pána"

V ten istý mesiac toho istého roku musela republika podpísať "ochrannú zmluvu" s hitlerovským Nemeckom. Obsahom zmluvy bol taktiež záväzok, že Slovensko bude "uskutočňovať svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou a svoje vojenské sily bude organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou". Po vpáde nacistov do ZSSR prezident Slovenského štátu Jozef Tiso povedal: "V okamihu, v ktorom sa pripojilo Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej pospolitosti na záchranu civilizácie a spravodlivosti, dovoľujem si vás znovu ubezpečiť o vernosti Slovenska, ako aj jeho neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná rozhodnutie vodcu". Mnoho Slovákov sa na totalitné režimy 20. storočia (ktoré jednoducho nemohli nezasiahnuť túto malú krajinu) pozerá v celku zhovievavo. Nezanedbateľná časť populácie vníma dobu existencie Slovenského štátu z rokov 1939 až 1945, ako oázu kľudu a pokoja v púšti vojny. Faktom je, že vtedajšie Slovensko kľúčové, vojnové udalosti nezasiahli v takej šialenej podobe, ako zasiahli povedzme Ukrajinu, Rusko, či Poľsko (masové vyvražďovanie, pálenie dedín, zrovnávanie miest so zemou). Samotný Adolf Hitler vnímal Slovensko skôr ako "bokovku" svojho záujmu, ako nezaujímavú kolóniu, ktorej obyvateľstvo malo byť časom "odpratané" niekam do "stratena". A keďže Slováci vo svojej väčšine "vždy" chápali politiku a vojnové konflikty v zmysle "zábaviek vrchnosti", podobne ľahkovážne brali aj Hitlera a jeho politicko - vojenské "hry". Naviac propaganda Slovenského štátu popisovala Hitlera ako budovateľa Európy novej, lepšej, "oslobodenej od Židov". V skutočnosti to bol Hitler, kto vládol Európe a teda aj Slovensku. Prezident Tiso a vtedajšia slovenská vláda boli len komparzom v jeho rukách. Podľa súčasných priaznivcov niekdajšieho prezidenta bol Slovenský štát "pod ochrannou rukou" Nemecka v čase vojnového konfliktu a inak tomu (vhľadom na medinárodné okolnosti) "nemohlo byť". Nemecko vraj Hitlera iba "dočasne trpelo". Prezident Jozef Tiso vraj o hrôzach, ktoré sa týkali najmä slovenských Židov nevedel. K uvedenému toľko: ak prezident nevie, kde sa mu stráca nemalá časť obyvateľstva, tak je na zváženie, či jeho psychický a duševný stav zodpovedá reálnemu výkonu funkcie prezidenta štátu. Nechajme však "prehovoriť" samotného prezidenta. Dňa 16. augusta 1942 povedal: "Vraj či je to kresťanské, čo sa robí so Židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? Že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa od nich neboli včas očistili. A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu". Na záver ešte raz spomeňme Adolfa Hitlera. Podľa neho "bol Kristus Árijec, ale Pavol využil jeho učenie na mobilizáciu podsvetia a na organizovanie prabolševizmu". Hitler sa domnieval, že "kresťanstvo je najväčším úpadkom ľudstva". Ktovie, čo na to tá časť slovenskej katolíckej kresťanskej obce, ktorá tlieska každej diktatúre, kde je "kľud, pokoj a hospodárska prosperita".