Príšera s ľudskou tvárou

V Moskve nevedeli pochopiť, prečo sa politická strana (ktorá má dominantnú moc) rozhodla oslabovať svoje pozície "nejakou" demokratizáciou. A naviac... na sklonku druhej svetovej vojny sa protihitlerovská koalícia dohodla na rozdelení sfér vplyvu. Na strane jednej systém parlamentnej demokracie, na strane druhej "diktatúra proletariátu" (to jest vláda úzkej skupiny lúzrov - komunistov). V Československu od roku 1948 vládla táto skupina lúzrov, ktorá by sa inak (slušne) neuživila. V Moskve dlho váhali, no nakoniec dospeli k rozhodnutiu, že proces postupného rozpadu tzv. socialistického tábora treba (aspon načas) zabrzdiť. V auguste roku 1968 nám "bratia" poslali "nočné" tanky a s nimi zhruba 500 000 vojakov. Nazvali "to" bratskou pomocou. Komunisti mali vždy zmysel pre zjemnené pomenovania, čo sa brutálneho násilia týka. Dôvod, prečo tzv. dubčekovci konali ako konali je tento: socializmus krachoval v každej svojej podobe a preto sa "Dubčekova skupina" snažila o nadviazanie "ľudského" kontaktu s otrokom (občanom). Bol mu povolený obojok, daná možnosť frflať na "malého" diabla Stalina, "malého" diabla Novotného. Nesmelo sa však frflať na systém, ktorý bol sám o sebe problémom. Otrok (občan) bol spokojný, že sa "môže" voľnejšie pohybovať a užívať si dočasnej slobody. A naviac (a to už spomenuté bolo) slobody dotovanej zo štátneho rozpočtu... Dnešnému mladému človeku treba pripomenúť, že dubčekovcom nešlo o demokraciu. Samotná "demokratizácia" bola skôr snahou o záchranu umelohmotného systému, ktorý by za normálnych okolností skrachoval už na začiatku svojej existencie. V roku 1968 ľudia (ich väčšina) prejavovala nadšenie a ospevovala "pravicovú časť" KSČ. Nie preto, že by táto časť bola združením superhrdinov, ale preto, lebo bolo možné prejavovať prirodzenú radosť zo života. Radosť už nebola (tak úplne) riadená, ale mala svoje osobnostné (neriadené) EGOpravidlá. Dubčekova strana však naďalej zostávala mentálne skostnatelá. Nechápala, že dohovory z konca druhej svetovej vojny zostávajú v platnosti (jestvoval tzv. Dvojblok). Za porušenie dohovorov zaplatilo niekdajšie Československo veľkú daň v podobe tzv. normalizácie. Bolo by ale lepšie napísať nenormalizácie: rohlíková kultúra, perzekúcie, spisovatelia v kotolniach, robotnícke kádre v zámkoch spisovateľov, novodobá emigrácia, jednoducho a jasne VŠETKO NAOPAK. Ak sa dnes Róbert Fico a jeho politická retroskupina (idúca v protismere) odvoláva na odkaz Alexandra Dubčeka, odvoláva sa na odkaz človeka, ktorý žiaden odkaz nemal. Žiaden odkaz pre budúcnosť nemá ani náš retropolitik Róbert Fico. Ten využíva "plody" (ne)normalizácie, ktorá z tejto krajiny vyhnala (takmer) posledné zvyšky inteligentného chápania sveta, vesmíru, časopriestoru. Príšere môžete nasadzovať čokoľvek ľudské, zostane stále iba príšerou...