Smerácke uvažovanie je zaseknuté v komunistickej predstave, že do politiky by sa mali miešať iba ľudia zosúladení s politickou elitou. Takže protesty áno, ale len v rámci akejsi vládou odklepnutej komunálnej kritiky. "Súdruhovia kritizujte! Kritizujte odvážne! My následne zvážime, či je Vaša kritika opodstatnená a či je v súlade s ďalším rozvojom strany a spoločnosti".
O zákonoch, novelách zákonov a takmer o všetkom, čo sa nachádza pod palcom štátneho rozpočtu rozhodujú vládni politici a parlamentná (politická) väčšina. Vo voľbách voliči volia politikov.To znamená, že požiadavky (štrajky) tej-ktorej spoločenskej komunity voči politikom "tam hore" majú a musia mať politický charakter. Požiadavky (protesty) voliča politológa, voliča murára, voliča učiteľa sú teda politické. Aktom volebného rozhodnutia politiku spoluvytvárajú a sú jej permanentnou súčasťou. Volič a politik sú spojené nádoby. Strany sa uchádzajú o dôveru občanov, nie občania o dôveru strán.
Dlhodobé komunistické pchanie kalerábov do hláv, podľa ktorého politika patrí iba strane a jej predstaviteľom, zanechalo viditeľné stopy. Preto je dobré spomenúť slová klasika: ak si politik zamiluje politiku ako politiku moci, nemôže pripustiť, aby ho akýkoľvek náznak nespokojnosti ohrozil, či otriasol jeho mocou. Pre neho je každá požiadavka, každé verejné vystúpenie hrozbou oslabenia, alebo straty moci.
