Slovenská "verejná mienka" vo svojej podstate vlastne neexistuje, keďže priemerný Slovák a Slovenka sa sústreďujú hlavne na svoje MALÉ DEJINY (dom, rodina, záhrada, pozemok, (NE)zamestnanie, TV seriálek, atď...) a tie VEĽKÉ DEJINY (história, vysoká - reálna - politka, medzinárodná politika, ekonomika, hospodárstvo) sleduje akoby z japonského rýchlovlaku. Priemerného Slováka zaujíma jeho interné "mentálno - materiálne štúdio" a ostatné buď zámerne, či z nevedomosti obchádza. To je konštatovanie faktu, nie pokus o dehonestáciu celého "Spoločenstva súhlasu". A keďže kandidát - politik vie, že "verejná mienka" je oddaná bulváru a zjednodušenej medziľudskej komunikácii, tak "materiál" (verejnosť) tvaruje podľa slovenského komunikačného Receptára aj vo sfére politickej volebnej kampane. Je úplne jedno, či ide o voľby regionálne, alebo o vysokú politiku. Kandidát sa prihováta prostrediu nenáročnému na podmienky a preto pohodlne podlieza ktorúkoľvek latku kvality. "NA SLOVENSKU JE TO TAK", povedal by "klasik". Kandidát vo volebnej kampani zaujíma polohu kvalitatívneho PLAZENIA a nesnaží sa už ani len o KĽAČANIE (pred "sponzorom" však pravdepodobne kľačí). Súčasné županské predvolebné ťaženie politikov a "politikov" je "o tom istom". Naviac je evidentné, že kandidáti majú totálne vyhoreté osobnostné schránky. Žiadna invencia. Jednoducho už na to "nemajú nos" a o dĺžke miechy sa dá tiež debatovať. Aké spoločenské prostredie, také "osobnosti". Alebo inak: kde je málo osobností, tam je veľa osôb. V roku 1992 sa Vladimír Mečiar ne jednej z tlačoviek HZDS preriekol, keď povedal: "...so Slovákom si môže robiť kto chce, čo chce..." Mal pravdu..."vlastenec" jeden. Ozaj... kdeže je dnes "naše" nacionálne - socialistické zábavné "združenie" pod názvom HZDS a SNS? Kdeže sa nám podeli "nažhavené" babky demokratky z rokov 1991 až 1998? Sú stale TU... aj s potomstvom. To je však už menej nacionalistické a viac socialistické. Je takmer isté, že v Podtatransku nebudeme vidieť predvolebnú kampaň, v ktorej by sa kandidáti "ohadzovali" intelektuálnou (sebareflexnou) argumentačnou komunikáciou typu: "Viem, že nič neviete, ale viem, že ani ja nič neviem..."Na SLovensku je to tak! Vyhrávajú ramená. Nie hlava.
Volič chce vidieť obraz vinníka
Ak chce kandidát - politik na post X, XL, či XXL poraziť (porážať) protikándidáta, musí ho zdupať pod čiernu zem. Negativizovanie politického oponenta v predvolebnej kampani je "športom", ktorý dobre (ne)poznáme. V pomeroch Slovenska sa "hádzanie blata" na politického protikandidáta odohráva najmä v olasti vyvolávania sociálnej závisti (rozkrádanie "spoločného majetku" - peniaze - kauzy), alebo vo sfére upozorňovania na nedostatok "vlasteneckého cítenia" protikandidáta. Nezriedka sa "verejne" debatuje taktiež o jeho neprofesionalite, či neschopnosti riešiť "zásadné problémy bežného - obyčajného človeka". Volič chce vidieť obraz vinníka a politik mu objednanú "vizualizáciu" ponúka na striebornej tácke... Samozrejme (a to najmä) na spôsob bulvárnej mediálnej komunikácie s "verejnou mienkou".