To, čo voláme slovenskou POHOSTINNOSŤOU je v skutočnosti iba základnou "zložkou" správania sa civilizovaného človeka. Nejde teda o slovenské národné špecifikum. Ak by išlo, tak napríklad z "nepohostinného" Nemecka, Rakúska, Poľska, či Česka by k nám chodili tisíce turitov, aby sa učili podať pohár s vodou, alebo kúsok chleba pocestnému. Keby v spomenutých krajinách nevedeli, čo znamená ľudská pohostinnosť, tak by zrejme doteraz žili na stromoch. DOBROSRDEČNOSŤ ako národná vlastnosť nejestvuje. Buď niekto má civilizačno - kultúrne danosti, ale nie. Buď niekoho učili, že sa má správať úctivo a slušne, alebo nie. Rodí sa snáď dieťa ako hotový, dobrosrdečný človek? A keby aj, tak len na Slovensku...? Reči o Slovenskej pohostinnosti a dobrosrdečnosti sú prejavom kolektívnej frustrácie z faktu, že v našich dejinách - nedejinách je iba málo "miest", ktoré by stáli za verejné chválenie sa. Bolo to už dávnejšie, čo Ivan Gašparovič ešte ako predseda NR SR (zrejme z dôvodu vnútornej - obsahovej frustrácie) Japoncom - Poslancom (počas oficiálnej návštevy) povedal, že Slovensko malo svoju finančnú menu už pred Kristom.Veru tak... Matrix na pokračovanie. Radšej mal hovoriť o "pohostinnosti" a "dobrosrdečnosti". Išlo by o znesiteľnejšiu a menej trápnu lož. Platí ale ono známe: Z krásnej lži nám nová nádej neporastie.
"Dobrosrdečnosť" a "pohostinnosť" Slovákov - Matrix na pokračovanie
My Slováci o sebe častokrát hovorievame, že sme dobrosrdeční a pohostinní. Uvedené považujeme takmer za národnú vlastnosť. Dokonca sa v debatách predháňame, ktorá oblasť Slovenska je dobrosrdečnejšia a pohostinnejšia, kto má väčšiu dávku dobráctva. Ženy (priateľky) v diskusiách o svojich mužoch občas robia niečo "prízemne" podobné: Hovoria o tom, "kto ho má väčšieho"... a predháňajú sa (pokiaľ na to majú dôvod) v chválení toho "svojho samca".