Fandenie hokejovej reprezentácii nie je prejavom národnej hrdosti

Po úspechu slovenských hokejistov na MS v rokoch 2000, 2002, 2003 začali slovenské masmédiá vytvárať dojem, že masové - radostné reakcie časti slovenského obyvateľstva na úspech hokejistov sú prejavom národnej hrdosti a až potom "obyčajného" fandenia. Po úspechu na MS v Petrohrade v roku 2000 (striebro) nemalá časť slovenskej politickej scény rýchlo pochopila, že na úspechu hokejistov by sa dalo politicky priživovať a tak predstavitelia určitách strán začali "konať". Spojili sa s masmediálnym ošialom. Tvrdili, že vzťah Slovákov k vlasti je viditeľný práve cez reakcie na úspech reprezentačného hokeja. Lenže "ono" je to v skutočnosti takto: Jano z Hornej - Dolnej pri vsietení gólu našou hokejovou družinou nemyslí primárne na vlasť, vlajku, vládu, parlament, prezidenta, SNP, či Štefánika... Bytostne preciťuje svoju radosť z úspechu "svojich chlapcov". Podľa jeho predstáv idú aj za neho vypľuť dušu na ľadovej ploche. Stotožňuje sa s ich úspechom, lebo v danom momente je to taktiež jeho úspech, ako občana SR. Ide o mentálne zosúlaďovanie na úrovni úspechu. Úspech hokejistov je tak úspechom "celého národa". V momente prehry sa však neúspech hokejitov stáva iba ich "majetkom". Nie neúspechom "národa". Ako sa spieva v jednej známej slovenskej piesni: "... úspech je všetkých, neúspech iba jedného...". Veď to poznáme. Keď "sa" vyhráva, tak sú to "neše hokejové zlatíčka". Ked "sa" prehráva, tak "chleba aj tak lacnejší nebude". V prípade výhier povznášajúce "národné" nálady. V prípade prehier znižovanie hokejovej udalosti na pudovú chlebovku nehodnú zapamätania. Počas prehrávania a prehier prichádzajú na rad prízemné, kaviarenské reči. Vraj v kluboch hokejisti nejako priveľa zarábajú, no za reprezentáciu nepodávajú adekvátne a očakávané výkony. Krčmové vyvolávanie sociálnej závisti cez poukazovanie na príjem hokejistu, zatiaľ čo "dôchodca nemá z čoho žiť". Talent a vôla slovenských hokejových reprezentantov však presahujú hranice mentálneho inventára "obyčajného - bežného" Slováka - fanúšika, ktorý sa z "iracionálnych" dôvodov domnieva, že "za všetkým sú len peniaze" (keď "sa" prehráva). A čo tak radosť z hry? Radosť zo samotnej podstaty uvedomovania si svojej schopnosti niekam to dotiahnuť a byť vzorom pre zatiaľ menej úspešných, či vzorom pre mladú generáciu? Ako povedal klasik: "Hrdosť na to, čo sme dosiahli, prichádza len vtedy, ak sme mohli aj neuspeť".