Potrebuješ "nepriateľa" svojho, ako seba samého

Mnoho názorového a diskusného času svojho života venujeme kritike oponentov, ohováraniu a klebeteniu, ktoré je súčasťou odľahčených (občas ohnivých) debát. Podriadený kritizuje (ohovára) nadriadeného, nadriadený podriadeného, manželka manžela, manžel manželku, nízky vysokého, vysoký nízkeho, belší menej belšieho, kresťan nekresťana a tak ďalej a tak dookola. Tento typ profilovania sa nám dáva iluzórnu istotu, že MY sme tá vyvolená skupinka hodná posunutia do prednej časti ľudského pelotónu. A byť na prvom, či aspon druhom (rozhodne nie poslednom) mieste v imaginárnych rebríčkoch je príjemné, často hoc aj za cenu znižovania sa k pochybným praktikám."Nepriateľa", oponenta, opozičníka sa deklaratívne častokrát snažíme znižovať na úroveň niekoho, kto nedodržiava a nechápe naše pravidlá (samozrejme najmä tie nami uznávané). Po príklady netreba chodiť ďaleko. Stačí si len pozrieť diskusné fóra pod článkom toho-ktorého publicistu, komentátora, politika, blogera a vidíme o čom je reč. Opozičník, oponent, "nepriateľ" (ten "odtiaľ z vonku") je často označený za "chorého čudáka", ktorý akoby zabudol, že "pravda je len jedna" a že túto "pravdu" má iba "neomylná" väčšina, utláčaná "podplatenou" názorovou menšinou. Modelovanie oponenta, "nepriateľa" do podoby strašidla je neodmysliteľnou súčasťou stratégie znižovania dôstojnosti človeka, ktorý pochádza "odtiaľ z vonku", z iného povahového systému. Občas je prirovnávaný k pohlavnému orgánu, či prašivej mačke, ktorá sa poneviera "čistou" izbou našeho myšlienkové terária. ON (ONA) predsa nemôže byť normálny, keď MY (JA) sme normálni. Že normálnosť, alebo nenormálnosť je vecou uhla pohľadu je už dávané bokom. Zavádza ten, kto tvrdí, že svet by bol krajší, ak by sme si všetci rozumeli a keby sme sa zhodli na "spoločných hodnotách". Ak by nastal stav MENTÁLNEHO ZJEDNOTENIA SA (nemožné na počkanie - zázraky do troch dní), tak ľudstvo by zrejme v krátkom čase opäť prahlo po šarvátke. Vznikla by celospoločenská objednávka na hľadanie vinníka, vinníkov, škodcov, nepriateľov. "Darilo" by sa nám bez "zlého" suseda, kolegu, šéfa, poslanca, politika? Samokopaniu sa predsa venovať nebudeme. To by neprinášalo toľko "radosti", ako kopanie do "nepriateľov", ktorí nevedia pochopiť, že nič nechápu a neustále blokujú naše "skvelé nápady".