"Tá demokracia sa nedá natrieť na chleba..."

Dôchodcu som sa po ukončení protestného zhromaždenia opýtal na mnohé, no tiež na to, čomu sa v živote profesne venoval. Odpovedal, že takmer celoživotne pracoval ako robotník v továrni. "Za socializmu nám bolo dobre. Ráno do roboty, potom z roboty. Po príchode domov som žene povedal, že som hladný a že chcem jesť. Žena dala najesť. Potom sme pozreli televízor. Potom sme išli spať. Ráno do roboty, potom z roboty. Dobre nám bolo". Keď mi pán dôchodca hovoril o svojom denno - nočnom programe žiarili mu oči radosťou. Nečudoval som sa a nečudujem... Jeho mentálnej schránke mentálna schránka socializmu vyhovovala, lebo on na viac nemal, nemá a mať nebude. To nie je ponižujúca kritika, ale strohé konštatovanie. Ľudia typu pán dôchodca majú pevný vzťah k niekdajšiemu "poriadku socializmu", pretože ten ľudskej jednoduchosti umožňoval uplatňovať jednu z jej najviditeľnejších povahových čŕt: POSLUŠNOSŤ.DIKTATÚRA miluje POSLUŠNOSŤ. Diktatúra dáva za poslušnosť štedrú odmenu. Nepotrebnosť rozmýšľania nad všetkým, čo presahuje najsúkromnejšie prostredie, klietku domácej istoty. Istota, že nepríde nepriateľka neistota bola pre "našeho" pána dôchodcu a jeho kámošov z hľadiska jeho životných hodnôt šancou na udržanie duševnej pohody. Kde je pohoda, tam je zábava, úsmev, zabúdanie... "Poslušnosť je dobrá a potrebná, ak sa však táto poslušnosť mení na niečo zlé a podlé, je to naopak prehlbovanie ľudského otročenia a poníženia". T. CaryllePán dôchodca spomenutý citát zrejme nepozná. Kedy ho ale aj poznal, bol by pre neho iba "odkazom" z inej planéty. Tá jeho planéta má 95 metrov štvorcových. Bola postavená dvadsať rokov po tom, čo "prvý robotnícky prezident" podpisoval popravy svojich straníckych spolusúdruhov a nie len ich. V mene našich istôt... "Nech žije február 1948..."V našich srdciach, v našej pamäti, v našom tráviacom a vylučovacom trakte.