„Tak čo, dvihneš ten telefón alebo ho necháš zvoniť ešte hodinku?“ Poctivka prifrčala ako víchrica, trieskajúc rukami po všetkom, čo jej stálo v ceste. Vytrhla ma zo sladkého snívania. Áno, áno, znova som bola myšlienkami tam, kde mi to nie je dovolené. „Už, už. Nemusíš mi zato rozbombardovať celú kanceláriu!“ nevrlo som na ňu pozrela a ona hneď stíchla. Tajná reč medzi nami, ja sa pozriem a ona stíchne... my dve si môžeme povedať, že si rozumieme aj bez slov. Uvelebila sa na stoličku pri mojom stole, vyložila si nohy na stôl a pohojdávala sa sem a tam.
Ešte stále som sa nechala unášať svojimi predstavami, hriešnymi predstavami, ktoré som si mala už dávno zakázať, ale akosi som si nevedela rozkázať... nechcela som. Budem sa vyhovárať na lenivosť. Hlasy v telefóne mi unikali v diaľke, odpovedala som na niečo, čo mi prechádzalo cez uši ako letný vánok, až ma z tých predstáv vytrhol hurotánsky buchot. Strhla som sa a vzápätí ten šok vystriedal neskutočný rehot. Poctivka sa jemnosťou slona „vykýblila“ zo stoličky, keďže tým pohupovaním nemohla dospieť k ničomu inému. Poskladaná na zemi ako skladačka leporelo si šúchala hlavu, keďže urobila krásne salto dozadu.„Nesmej sa, blbá, bolelo to,“ prehovorila medzi smiechom a uboleným výrazom. Ale ja som nemohla prestať. Utierala som si slzy smiechu, ktoré tečú vždy, keď sa poriadne z chuti smejem. Asi po piatich minútach sa mi podarilo prestať... so strašným premáhaním, podotýkam.
„Toto mi viac krát nerob, som si skoro cvrkla, ty nemehlo,“ pomohla som jej vstať na jej ladné dlhé nohy obuté v strašných „štekloch“. „Ako v tomto môžeš chodiť? Raz sa zabiješ, ver mi. A keď nie, tak aspoň prizabiješ a dolámeš,“ vyprevadila som ju na jej pracovné miestečko a ja som sa vrátila do kancelárie, aby som dokončila to, čo sa mi počas fantazírovania zdalo nepodstatnéJ Chcela som odísť načas, pretože som tým dvom nezbedníkom doma sľúbila, že pôjdeme do kina na nejakú ultra mega modernú rozprávku, ktorá srší humorom pre dospelých, ale čo narobím, nedokážem povedať nie tým dvom párom olivových očiek.
Zajtra sme mali termín na ukončenie jesenného čísla, do ktorého nám chýbali ešte dva články, ktoré zhodou okolností pripadli na Poctivku. Tá mi však sľúbila, že kým jej kolega z tlačiarne bude „ošetrovať“ úraz, ktorý si spôsobila kvôli mne, tak to stihne dokončiť. Verila som jej, takže som vypla počítač a z redakcie som sa vybrala priamym smerom domov. Uuuups, zase som prezradila viac, ako som mala. Chcela som zostať v utajení, mali ste o mne len vedieť, že som šťastná, vydatá, krásna a neverná... no dobre, dobre, všetko neplatí úplne doslovne. Neverná možno ešte len budem J
Nasadla som do svojho malého autíčka, s ktorým sa zmestím úplne všade a ladne som vyparkovala z tesného priestoru, ktorý mi zabezpečila Poctivka, keďže zo zásady sa na mňa rada „lepí“. Pustila som rádio, v ktorom vyhrávalo niečo nerozoznateľné, o čom som dávno stratila prehľad a otočila kľúčikom v zapaľovaní. Pomaly sa vonku stmievalo, prvé lampy spustili na zem svoje „žlté laná“ a ja som znova myšlienkami ubehla k nemu...Snažím sa naňho nemyslieť, stále si vravím, že mi určite len chvíľkovo „zašibáva“ ako na strednej, kedy sa mi v jeden deň páčil spolužiak z vedľajšej triedy a po veľkej prestávke to bol už jeho najlepší kamoš. Vyhováram sa na hormóny, ktoré majú asi zlé obdobie, keďže prichádza jeseň a v jeseni má predsa takmer každý depku... tak aj hormóny majú právo, nie?!? Najlepšie je to asi pri Poctivke... teda vlastne ako kedy. Raz by mi ho najradšej vytrieskala z hlavy, keď vidí, že som „v inom svete“. Vtedy je to fajn, pretože prídem na iné myšlienky(nie že by mi ich vážne vytrieskala, pomoooc), ale niekedy, keď má „super“ deň, tak ma dokonca nabáda.... nooo.... nielen k tým predstavám a fantazírovaniu, ale aj k realizácii. Takže ani z voza, ani na voz.
Auto sa pomaly vydalo známym smerom a ja som sa snažila prísť na iné myšlienky. Na niečo, čo by sa netýkalo „jeho“, pretože sa z toho čoskoro zbláznim. Veď je to len obyčajný chlap. Vysoký, s tmavými vlasmi, krásnymi modrými očami, úsmevom, ktorý si podmaní každého a mňa tak stráááášne mooooc priťahuje.... Haloooo, pomôžte mi!!! Asi mi „šiši“.......
