Ak by som Ti to, Edo, mala povedať nahlas, asi by som to nezvládla. Natlačili by sa mi do očí veľké pálivé slzy, hrdlo by mi zovrelo bolesťou a nevydala by som zo seba ani jednu hlásku. Veď ty vieš, aká som, že som takéto situácie nikdy dobre nezvládala. Že slzy nado mnou vždy vyhrávali. Vždy mi šlo lepšie písanie, pretože takto môžem vyjadriť všetko, čo chcem... aj keď teraz plačem, prsty, srdce a spomienky na Teba píšu ďalej. Preto by som sa rada s Tebou rozlúčila takto... spôsobom, ktorý mám najradšej a ktorý možno dokáže osloviť nielen Teba, ale aj iných, ktorý si myslia, že tu budú nekonečne dlho. Chcem sa rozlúčiť najlepšie, ako viem. Chcem, aby sa to, čo sa stalo, dozvedeli všetci. Aby všetci vedeli, že život je sviňa, ktorá Ti nedopriala tu byť, hoci viem, že si neplánoval odísť.
Ešte pred týždňom som s Tebou bola... opaľovala som sa a ty si ku mne pricupital s jednou rukou za chrbtom a povedal si mi, nech sa postavím. Chcel si mi zablahoželať k tomu môjmu dosiahnutému titulu, z ktorého si si pravdaže nezabudol urobiť srandu. A ja to beriem, pretože ty si bol večný srandista. Strašne si ma potešil, aj som Ti to povedala. Spoza chrbta si vytiahol malú chutnú kytičku a skvelú bonboniéru, pobozkal ma na obe líca a ja som Ťa pred všetkými pochválila, aký si pozorný. Sťažoval si sa, že si pribral a že začínaš chudnúť. Smiali sme sa na tom... aj ty a pohladkal si si brucho. Je jedno, či si mal o 10 kilo menej alebo viac. Mala som Ťa rada takého, aký si bol. A možno bola chyba, že som Ti to vtedy nepovedala. Keby som vedela, že sa včera večer dozviem, že Ťa už nikdy neuvidím, asi by som povedala omnoho viac, ako len ďakujem. Ale už sa to nedá, tak dúfam, že toto počuješ.
Bol si známy ako večný záletník, ktorému sme sa smiali, že každý týždeň našiel tu „pravú“ a po dvoch týždňoch zistil, že to nie je ona... zase. Bola s Tebou sranda... či už sme sa smiali na Tebe alebo na niečom inom. Každý sme nejaký, každý máme svoje chyby, svoje lepšie a horšie dni i vlastnosti. Aj napriek drobným "muchám" si bol skvelý človek. S dobrým srdcom, s dobrými úmyslami a to, čo sa Ti stalo, si si nezaslúžil. Edo, ja tomu stále neverím. Zdá sa mi to aký hlúpy a nevydarený žart, ako keby som sa neprebudila z toho najhoršieho sna. Sú tu viac ako tri roky, keď som sa dozvedela niečo podobné, že zomrel človek, ktorého som ľúbila. Ty si bol skvelý kamarát a bolí to rovnako. Nechcem, aby ma život zoceľoval takýmito skúsenosťami. Nechcem vidieť umierať ľudí, ktorých mám rada. Ja chápem, že vekom to raz príde, že starí ľudia zomierajú a idú na „lepšie miesto“, ale ty si mal 27 rokov, mal si všetko pred sebou. Myšlienka, že už nikdy, naozaj nikdy Ťa nestretnem, neporozprávam sa s Tebou, ani mi nevrátiš buchnát, ktorým Ťa obdarujem je strašne bolestivá. Že už nikdy Ti nebudem nadávať, že si "prípad" a že už by si si mal nájsť normálnu babu.
Prečo si odišiel a neprišiel si sa rozlúčiť??? Ja viem, nevedel si, že odídeš. Nikto to nevedel. Pretože keby mi to niekto povedal pred týždňom, keď sme boli spolu ešte na diskotéke, asi by som sa mu schuti zasmiala do tváre a spýtala sa, či sa nenadýchal riedidla. Myslela som, že ty nás neopustíš. Nie takýmto spôsobom. Skôr som sa vždy bála, že si niečo spravíš pri tej Tvojej rýchlej jazde autom, ale nie takto. Včera som strašne plakala. Stála som na balkóne, vonku sa strašne rýchlo zatiahlo a silno fúkalo. Možno sa ten vietor snažil odfúknuť bolesť z môjho srdca, ale to nejde. Zostane tam ešte dlho. Ona vlastne nikdy nezmizne, len sa s ňou znova naučím žiť. Nie som stavaná na takéto udalosti. Kto by vlastne bol? Na smrť nie je nikdy nikto pripravený. A najmä, ak zomrie človek, ktorému nič nebolo a život mu vzdala náhoda... či osud? Ja neviem. Zdá sa mi to na osud príliš kruté. Vraví sa, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Ale ty si si takúto smrť nezaslúžil. Neurobil si nič zlé. Mal si zomrieť ako starý zvráskavený, neustále šomrajúci dedko, mala som byť krstná mama Tvojich nezbedných detí. Mala som byť na Tvojej svadbe, ktorú si raz chcel... malo byť ešte veľa vecí, ktoré urobíš.
Nikdy na Teba nezabudnem. To sa ani nedá. Na skvelých ľudí v našich životoch nikdy nezabudneme a Ty si takým človekom pre mňa bol. Je to smutné, ale od včera viem, že každý deň musím žiť na 1000% , pretože neviem, ako dlho tu budem. Viem, že už nič nesmiem odkladať na lepšiu či zvláštnu príležitosť, pretože tou príležitosťou je každý deň, ktorý som nažive a môžem ho stráviť so svojou rodinou, priateľmi a mala by som ho stráviť najlepšie, ako viem. Strašne ma bolí, že také niečo si človek uvedomí, až keď mu niekto blízky zomrie. Prečo si to musel byť ty? Viem, už to nezmením. Ale sľubujem Ti, že každý svoj deň budem brať ako ten najlepší vo svojom živote, nebudem veci odkladať na budúcnosť, pretože tá je neistá... vždy si spomeniem na Teba. Ako mi raz povedala kamarátka, keď zomrel Peťo- osud sa v mnohých veciach nedá zmeniť, ale dá sa spraviť krajším. Tvoj osud už nezmením a možno ani ten svoj nie. Ale viem, že za každý deň, čo som na tomto svete, budem vďačná.
Dúfam, že sa na mňa nenahneváš, keď sa na pohrebe nepôjdem na Teba pozrieť. Chcem si Ťa zapamätať takého, aký si bol. Aký si bol v sobotu, keď si mi gratuloval. Aký si bol na diskotéke. Aký zostaneš naveky v mojom srdci a spomienkach. Nechcem na Teba spomínať inak ako na chalana s večne širokým úsmevom na perách a rukou škrabkajúcou to narastajúce bruško.
Nezabudnem, nikdy. Tak sa maj krásne. A nezabudni ani ty na nás. Dnes večer Ti zapálime s Vladom sviečku, aby sme Ti aspoň trocha posvietili na cestu, ktorá vedie do neba. Pretože po tom všetkom, si nezaslúžiš nikam inam ísť...
