Ona túžila, plánovala a on nie. Nemala nalinkovaný celý svoj život, nevedela, či bude mať dve alebo dvanásť detí, nevedela, či bude maťveľký dom, alebo malý bytík... a bolo jej to vcelku jedno. Vedela len, že by chcela byť s ním. Z vlastnej skúsenosti vedela, že život je jedna veľká náhoda a aj keď sa veci plánujú, život ruka v ruke s osudom to dokáže zariadiť úplne inak. Keď chodila na základnú školu, triedna učiteľka jej vravievala, že každý sme strojcom vlastného šťastia... že to, či budeme šťastní, záleží na nás. Vtedy jej to veľký význam nedávalo. Až teraz pochopila...Nedá sa ovplyvniť všetko, ale niečo sa dá. Je len na nás, ktorou cestou sa v živote vyberieme, pretože rozhodnutia o vlastnom živote robíme samy...
Nechcela všetko a hneď. Chcela šťastie a človeka, ktorý ju bude ľúbiť... nie hneď, časom, ale o to viac. A v tej chvíli, ako jej to povedal, už nevedela nič. Myslela si, že každý máme sny, túžby, plány... niečo, pre čo chceme žiť, kvôli čomu chceme byť lepší. Sny, ktoré nám držia v tomto zlom svete ružové okuliare na očiach, túžby, ktoré si dakedy v budúcnosti chceme splniť Plány, ktoré by sme chceli vo svojom živote plniť s niekým, kto nám bude oporou.
Cítila sa tak sama... ale vedela, že nie je. On ju ľúbil a ona ľúbila jeho... viac ako kedy koho dokázala. Bol pre ňu niečo viac. Dala mu celé svoje srdce a čakala, že to isté môže očakávať od neho... ale teraz nevedela.Kedy človek spozná, kedy je koniec a kedy začiatok? Ako môže vedieť, či to cenu má alebo nie? Či svoj názor zmení a či mu dokáže uveriť, že sa zmenil a chce ju tam, kde bude on?
Mala veľa otázok a vedela, že akúkoľvek by mu dala, odpoveďou by bolo neviem. A prestávala vedieť aj ona... a toho sa bála najviac. Pretože jej láska bola väčšia ako si myslela... a ona vždy verila svojmu srdcu.
