Ona sa v tej chvíli rozplakala namiesto neho. Tak veľmi si uvedomovala, že má pravdu. Že skutočne sa uzatvára a bojí sa dopredu sklamania, ktoré ani nemusí prísť. Vie, že robí chybu, ale príliš sa bojí... toho, čo cíti, čo môže prísť, ale nemusí, toho, že kvôli nej plače a toho, že plače ona. Už toľkokrát sa sklamala, plakala za zranenou láskou... a on to chápal... nechcel od nej nič iné, iba lásku.
Rozmýšľala, ale dávno vedela, že láska sa nedá pochopiť rozumom. V láske a vo veciach, ktoré prežívame, ktoré sa týkajú našich citov a pocitov by sme mali nechať priestor srdcu. To jediné nám vie ukázať správnu cestu. A ak sa sami seba pýtame, či je to skutočne tá správna cesta? Tak potom nemá zmysel púšťať sa do vzťahu... akéhokoľvek.
„Ty vieš, že sa snažím,“ dotkla sa jeho tváre a zacítila na líci jeho padajúcu slzu. Pálila ju tak veľmi, až sa toho zľakla. Ľúbila ho, ale jej srdce bolo zjazvené bolesťou. Bol jej lepším ja, vedel ju rozosmiať, aj keď mala deň blbec, len dával a nečakal nič. To na ňom nesmierne obdivovala. On sa nebál, povedal jej to už mnohokrát. Buď ľúbime, alebo sa zo strachu uzatvárame do seba. Ak je láska skutočne láskou, tak nesmieme žiť so strachom, že čo ak sa odo mňa odvráti... láska totiž nie je rovnica... nemusíš vždy dostať toľko, koľko dávaš. Obohacuje ťa to, že dávaš a robíš niekoho šťastným.„Viem. Ale tu nejde o to, či sa snažíš alebo nie. Ide o to či chceš. Či si ochotná riskovať... kvôli sebe, kvôli mne... kvôli nám,“ uprel na ňu svoj uplakaný pohľad. Akoby čítal jej myšlienky. Nevedel však, ako veľmi sama riskuje. Pustila sa do niečoho nového, neznámeho, hoci sa jej srdce ešte nespamätalo z poslednej rany. Ešte sa neotriaslo a ona dúfala, že už sa viac nesklame, že už svoje šťastie snáď nájde... práve v ňom. „Musíš dokázať prejsť cez prekážky, ktoré ti stoja v ceste, aby si dokázala, že to, za čím kráčaš, ti naozaj za to stojí,“ chytil ju oboma rukami za tvár a silno ju pobozkal. „Pre mňa je každá prekážka maličká, pretože viem, že tam, kam smerujem, si ty, tvoj úsmev, tvoje oči, tvoje pohladenie a tvoje srdce... hoci veľakrát sklamané, ale stále verí v lásku.“ Mal ju prečítanú a z toho jej naskakovali zimomriavky. Tá láska, ktorú jej bol ochotný dať a ktorú jej vlastne každý deň dával bola bez hraníc. A ona sa cítila previnilo. Pretože si uvedomovala, že láska má možno jednu nie práve najspravodlivejšiu črtu. A to, že nikdy nie je vyrovnaná. Nechcela dávať menej, ako jej dával on... aj keď asi dávala. Uberala zo svojej lásky ustavičným strachom a ranami, ktoré v jej srdci zostanú navždy... len časom už budú bolieť menej. Sklonila tvár k zemi a slzy, ktoré sa jej neustále kotúľali po tvári nechala padať na zem. Ticho, pomaly, bez slov.
Pristúpil k nej, pohladil ju po vlasoch, vtisol jej do nich bozk a objal ju. Silno a ona sa už ničoho nebála. Pretože si uvedomila, že tento človek by pre ňu urobil čokoľvek. Ľúbil by ju, aj keby ona nedokázala ľúbiť jeho. Dával svoju lásku bez toho, aby za to čakal rovnakú obetu. „Ja viem, že ťa bolí srdiečko. Aj mňa, keď ťa vidím plakať... a nedokážem ti pomôcť. Z každého sklamania sa niečo naučíš, niečo nové pochopíš. Nič nie je len tak... ani sklamanie,“ šepol jej do vlasov, „ani my dvaja sme sa nestretli len tak. Ani tvoje slzy nepadajú na zem len tak. Má to takto byť. Aby si si možno uvedomila, že všetko na svete ťa môže zraniť, ale najväčšou odvahou je postaviť sa tomu. Nemôžem ti sľúbiť, že tu budem naveky, nemôžem ti sľúbiť svoju lásku na veky vekov, tak, ako mi ju nemôžeš sľúbiť ty. Nemôžem ti sľúbiť, že ťa už nikto nikdy nesklame, že ti život neuštedrí ranu pod pás. Že ti život nevezme to najcennejšie a ty budeš musieť vstať a ísť ďalej. Sľubujem ti ale, že ťa budem zajtra ľúbiť viac, ako ťa ľúbim dnes. A ak sa rozhodneš riskovať, budeš vedieť, že to malo zmysel... že sa to všetko nestalo len tak."
