Oproti nášmu domu býva matka s poškodeným chlapcom.
"To kvôli tomu môjmu ožranovi," sťažovala sa raz nahnevane inej susede ukazujúc na dieťa. "Hovädo sprosté, normálne ma znásilnil. Čo z toho mohlo byť? Samozrejme, že iba debilné dieťa. Vždy bude len na oštaru!"
Pamätám si, ako ma striaslo. Pri slovách znásilnil a debilné dieťa. Pozrela som sa smerom k jej synovi. Usmieval sa oslinenými ústami na mamu a palicou šťuchal do rozbahnenej kaluže vody.
Pozerám sa na ženu, ktorá si vedľa mňa čosi šepká a v mysli sa mi vynorí ďalší príbeh. Bola to mamina známa. Dlho nemohla mať deti a keď konečne otehotnela, narodilo sa jej ťažko poškodené dievčatko. Nikdy sa nenaučilo chodiť, ani rozprávať. V ôsmich rokoch zomrelo na zápal pľúc. Jej matka strašne žialila.
"Neviete si predstaviť, aká bola šikovná," rozplakala sa raz v obchode, kde sme ju stretli.
Po ceste do roboty občas stretávam jedného chlapíka. Stojí oproti novému farebnému domu a usmieva sa. Neviem, čo sa mu na tom dome tak páči a ani sa to asi nikdy nedozviem. Zakaždým mi radostne kývne na pozdrav, ukáže na dom a rozosmeje sa. Chodieva v hrubom zelenom svetri a v ruke vždy zviera veľký makovník. Makový úsmev na širokej tvári.
Taký tralala...
(venujem všetkým, ktorí poznajú tralala úsmev)
