Vzťahy a samota
Hlboké spojenie duší
Veľakrát som mal to šťastie, že sa mi v živote prihodilo, že som si s niekým veľmi hlboko sadol. Poznali sme sa minúty ale pocit to bol akoby sme sa poznali večnosť. Je silné, že s “cudzým” človekom môžeš zažiť hlbšie porozumenie ako s dlhoročnými priateľmi. Unikátne momenty, kde aj tichá hovoria a človek sa cíti videný, počutý, vnímaný do hĺbky, ktorá má transcendentálny nádych. Prečo je tento cudzinec, môj brat? A prečo rozumie mojej duši viac ako moja rodina, s ktorou som žil celý život? Zvláštne situácie, ktoré si pre mňa realita niekoľkokrát pripravila. A niekedy som tohto brata po hodnotnej niekoľkohodinovej konverzácii už nikdy v živote nevidel. Splynul s krajinnou perifériou môjho vedomia tak rýchlo ako sa z nej vynoril.
Potom sme spolu neboli roky. Život plynul a nič nám nechýbalo. A niekedy sa stalo, že odrazu po priepasti rokov sme sa opäť stretli. Spojenie je spojenie sesterských duší a preto rozprávame rovno o podstate. Žiadne formality a malé bezzmyselné konverzačné mosty. Pocit akoby sme sa naposledy videli včera.
Pri týchto vzťahoch, ktoré sú vzácne ako drahokamy viem, že spojenie trvá naveky. Sme bratia a nemusíme si to hovoriť na dennej, týždennej či mesačnej báze. Tento typ vzťahov, však býva len prekrásnou romantickou výnimkou, ktorú realita občas z milosti odkryje. Väčšina vzťahov takými nie sú.
Samota mladosti
Veľkú časť svojho života som prežil v existenčnej osamelosti. Dosť to bolí častokrát sa necítiť videný ani najbližšími ale prijal som to. Samota, ktorá negatívne zovierala roky mojej mladosti sa stala akýmsi vzácnym darom. Uvedomil som si, že všetci sme existenčne sami, niektorí viac ako iní. Je to aj cena za poznanie, ktorého sa človeku dostane. Archetypálna postava hermita z Tarotu, ktorý stojí s lampášom v temnote s dlhou bielou bradou múdrosti uprostred samoty poznania hovorí za všetko.
Vzťahová samota
Niekedy sa hovorí, že človek umiera sám. Ale čo ak aj žijeme sami?
Počas mojich ciest som zažil mnoho monologických dialógov. Užívam si ich ako zdroj poznania. Väčšinou som ich zažil s ľuďmi z USA. Ide o konverzáciu, kde vás tá druhá strana vôbec nepočúva ale rada počúva seba samú. A tak hovorí svoj príbeh plynulo hodiny. Nič sa vás pritom nespýta. Nie ste dôležitý ako dialogický partner, ste len obecenstvom.
Nechcem dehonestovať tento typ vzťahovosti. Ide o skutočný poklad poznania, keď konverzáciu s takou osobou usmerňujete otázkami, ktoré vás zaujímajú. Najkomickejšie zvyknú byť závery týchto konverzácií, keď mi osoba povie “Wau ďakujem veľmi, veľmi dobre som si s tebou pokecal”. Pritom rozprával prevažne len sám so sebou. Ja som tomu bol len svedkom. Svedkom s ľudskou tvárou.
Dialogos a konverzačný úpadok dneška
V našej dobe sa pomaly vytráca duch Dialogosu. Krásne umenie dialogického poznania, v ktorom sa stretnú dvaja hľadači poznania a skromne v intímnom vzájomnom procese poznávajú nepoznané zákutia bytia. Keď majú šťastie zostúpi pred nich Múdrosť a ukáže im zopár svojich tajomstiev. Tento typ konverzácií je žiaľ v dnešnej technologickej spoločnosti len periférnym. Ostáva po ňom len nostalgická vôňa z čias Sokrata a starovekého Grécka. Dnes sa dialóg stratil z kultúrnej gramatiky našej doby. Aj preto sa všetko polarizuje a každý uráža. Neuvedomujeme si, že sme si oveľa podobnejší než si myslíme. Uzatvárame sa do ideologických vajíčok z ktorých, z ktorých sa nemôže vyliahnúť nič dobré. Doba dialógu bola vystriedaná narcistickými samoľúbymi paralelnými monológmi, z ktorých sa človek neučí a nevzdeláva, len sa utvrdzuje vo svojich klamstvách (bullshitoch).
Samota z inej perspektívy
To vedie ešte k väčšej samote. Tú však pociťujem ako neoddeliteľnú súčasť bytia. Keď som začal cestovať, predstavoval som si nespočet ľudských spojení a že sa konečne prvýkrát v živote budem slastne topiť v mori hlbokých a zmyselných ľudských vzťahov. Prišlo však najväčšie prekvapenie, ktoré mi cestovanie dalo. Hlboká samota. Niekedy trvajúca aj mesiace. Hlbinné konverzácie boli svieže aj keď ojedinelé ostrovy na pustom oceáne samoty. Moja prvá reakcia bola sebaľútosť.
Archetypálna túžba po spojení
Ach keby som mal pri sebe krásnu feminu, s ktorou by som mohol bytostne zdieľať toto dobrodružstvo. Túžba po žene. Po symbolickej druhej polovičke. Shakti k môjmu Shivovi. Unio mystica maskulínnej a feminínnej polarity znie ako logické riešenie nedoskladanej skladačky, ktorou samota je. To čo som nemal, to čo vo mne vyvolávalo úzkosť muselo byť naplnené.
A ako ak nie partnerkou? Je to náš biologický program hľadať druhú polovičku. A čo sa týka archetypálnej roviny, ide o alchymické spojenie mužského a ženského princípu. Perfektná bytosť, tak ako to bolo v Platónovom mýte o Androgýnoch.
Eros ako riešenie problému samoty
Tak ako to je v Tantre spojenie Shiva Shakti v jedno. V jedno transcendentálno, ktoré je neutrálne blažené Paramashiva. Eros takto znie ako najľudskejšia cesta k zaplneniu tejto diery prázdnoty. O čom je predsa metaforicky sexuálny akt muža a ženy, keď nie o symbolickom a doslovnom spojení dvoch tiel v jedno. Byť v erotickej slasti objatia druhej osoby je to najbližšie ako môžeme byť najďalej od samoty. Vtedy nachvíľu niesme sami. Kokteil oxytocínu, dopamínu, serotonínu a iných neurotransmiterov nás biologicky hypnotizuje k viere, že tu naša samota končí. Preto mnohokrát nasleduje sobáš, ktorým dve osoby spájajú svoje identity do jedného celku.
Aj keď toto všetko znie krásne a ide o archetypálno-biologický fundament bytia človekom uvedomil som si, že romantizovanie erosu je v mojom prípade len únik.
Prijatie samoty a seba
Únik od čoho? Únik od seba samého.
Ako môžem byť v plnohodnotnom vzťahu s inou osobou, keď nedokážem byť v plnohodnotnom vzťahu so sebou samým? Spoznanie sa. Prijatie seba samého s temnotami a so svetlom. Sebaláska. Tak trápne znejúci koncept. Tak cudzí pre spoločnosť, v ktorej má dominanciu maskulínna energia. Pritom tak podstatná je táto sebaláska. Je to základný stavebný prvok súcitu. Súcitu k vlastným nedostatkom ale taktiež k nedostatkom iných. Pre mňa je sebaláska cestou k súcitu a súcit je fundamentom zdravej spoločnosti, kde sa vzťahy medzi jednotlivcami zakladajú na úcte a rešpekte.
Tak som sa namiesto hľadania erosu rozhodol objať samého seba a kráčal som na svojej ceste sám. Prijal som samotu a tým som prijal aj život. Videl som, že v samote sa ukrýva potencialita všetkého. Celá emočná paleta bytia. Tak som cestoval sám. Radoval sa, smútil, žil a aj umieral. Objal som samotu ako priateľku, ktorá ma bude vždy sprevádzať životom.
Pomalé a rýchle priateľstvá
To ale v žiadnom prípade neznamená zanevrieť na vzťahy. Práve naopak. Zmenil som na ne pohľad. Pochopil som aké sú dôležité. Pochopil som ale, že typ týchto hlbokých instantných vzťahov, ktoré som opísal na začiatku, nie sú pravidlom ale skôr výnimkou. Tieto rýchle vzťahy sú skutočne raritné. Väčšina vzťahov sú takzvané pomalé vzťahy. Vzťahy, v ktorých bytostná rezonancia nie je tak silná akov rýchlych vzťahoch. Je tu potrebná pomalá a konštantná kultivácia týchto vzťahov. Človek do nich potrebuje investovať energiu. Starať sa o ne ako o rastliny. Polievať ich. Lebo ak ich nebudeme polievať, tak zvädnú.
Uvedomil som si to vlastnými chybami. Sedem rokov života v Španielsku. Integrácia do novej kultúry a pomalá kultivácia nových priateľstiev. Po siedmich rokoch sa mi podarilo mať za hrstku hlbinných kamarátstiev. Odišiel som ale. Tri roky po mojom odchode cítim ako sa ľudské cesty organicky rozchádzajú. Pomalé priateľstvá veru netrvajú večne. Ľudia sa menia a keď sa vzťahy nekultivujú, časom upadnú do zabudnutia. Človek potrebuje živé priateľstvá, v ktorých môže zdieľať svoje bôle a radosti. Na to aby sa však cítil videný a pochopený je potrebný čas. Kvalitný čas investovaný do tohto vzťahu. V pomalých priateľstvách ide o proces spriateľovania sa, ktorý vedie k spoznaniu človeka a zároveň k empatickej synchronizácii. Ak prestaneme investovať do týchto vzťahov energiu, nastáva odcudzenie. Po čase emočná synchronizácia úplne opadá a po vzťahu ostáva len duch. Duch spoločnej minulosti, ktorý je podhubím pre nádej, že tieto spoločné príbehy môžu znova po čase rozkvitnúť ak sa im dá dostatočnej pozornosti a energie.
Väčšina priateľstiev sú z mojej skúsenosti pomalé priateľstvá. Rýchle priateľstvá sú krásne ale mysteriózna rarita bytia. Prežitky, ktoré sladko ochucujú realitu, a za ktoré som nesmierne šťastný. Človek sa ale nemôže spoliehať na to, že mu zázrakom spadnú do náručia. Sú skôr procesom milosti reality. V nich sa samota na sekundy rozplýva. Človek sa cíti videný a vnímaný. Je to vzťah z duše do duše. Myslím, že sa tento stav porozumenia dá dosiahnúť aj v pomalých priateľstvách. Je však potrebná kultivácia vzťahu a silná energetická investovanosť. Ak im človek venuje pozornosť, môže si zčasu na čas odpočinúť v oáze porozumenia a neputovať len púšťou samoty, ktorá je realite a ľudskému stavu inherentná.
Uvedomujem si však, že aj s morom samoty sa dá spiateliť a keď sa v ňom človek naučí plávať, život má zrazu nové farby, textúry, chute. A tak obímam realitu v celej jej pestrosti so samotou aj s hlbokými spojeniami. A čo vy?
