Potrebuje školstvo štátne riadenie?

Za značnú časť svojich príjmoch vďačia tomuto spôsobu financovania aj vysoké školy. Mladý človek usiluje popri vzdelávaní aj o doklad o absolvovaní, nazývaný eufemisticky kvalifikáciou. Ako bolo poukázané už v článku Čičikova misia, vedie tento stav, spolu s celkovým ubúdaním uchádzačov, niektoré školy k prijatiu celkom bizarných metód konkurenčného boja. Na škodu daňového poplatníka. Len ako sa tu striasť Pavla Ivanoviča a jeho postupov? Vyznamenanie pedagógov štatútom verejného činiteľa a ďalšie posilnenie ich závislosti od štátu nie je asi krokom tým správnym smerom. Zavďačiť sa môže len tým učiteľom, ktorí pred zvyšovaním vlastnej odbornosti uprednostnia pochybnú kvalifikáciu posvätenú mocou a upevňovanie jej hodnovernosti (pozri napríklad komentár Lebo on je profesor ). Ak je naozaj nevyhnutné pokrývať časť nákladov niektorých typov vzdelávania z verejných peňazí, nemalo by to ísť na úkor nezávislosti vzdelávacích subjektov.

Štát pod rôznymi zámienkami nevyberavo intervenuje v rôznych oblastiach, ktoré boli kedysi alebo len celkom nedávno považované za doménu slobodného indivídua. Ako ho vytlačiť z oblasti, ktorú v našich končinách kontroloval už od počiatkov zavedenia všeobecného vzdelávania? Na to si netrúfam odpovedať, ale spôsob ako zachovať verejné financovanie i slobodu by sa našiel. Len keby nechýbala vôľa. Jednou z ciest by bolo odmeňovanie žiakov a študentov, ktorí hodnoverne preukážu získanie kompetencií vo vybraných vzdelávacích kurikulách. A ostalo by len na nich alebo ich zástupcoch, koho si najmú za pomocníka.