Nuž, nie vždy sa to stretne s pochopením.
Domov prichádzam po šichte. Náročnej a dlhej, týždne sú akési hektickejšie, ako bežne počas roka. Robím si kávu a v pokoji otváram sociálnu sieť.
Bola som zlá, keď som upozornila maminku, ktorá nemala doma čo robiť, len cez okno sledovať, čo sa deje v- od včera prerábanej- materskej škole. Prvý deň prác a čuduj sa svete, žiadny stavebný ruch... Neviem, asi očakávala, že škôlka už bude obúchaná do tehál.
Bola som zlá aj vtedy, keď som zastala firmu Zares a koscov v nej. Oni kosia od rána do obeda?! Preboha! Kto to kedy videl kosiť od rána na obed. Nevedia, že niekto po nočnej spí? Alebo deti. Deti, tie si toho vytrpia. Nič nespia, keď sa kosí. A ešte sú aj alergici. A čo tam po tom, že len nejaký čas pred týmto príspevkom niekto písal, aká je v Sásovej vysoká tráva. Normálne sa nedalo chodiť. Mimochodom my v našom vchode (máme skvelú domovníčku), sme si sami urobili brigádu. Zoznámili sme sa, potykali si, suseda zo šiesteho vybavila krovinorez a rezala a kosila, susedka z tretieho hrabala, môj 14 ročný syn zametal chodník, ja som umývala vchodové dvere a okná, suseda z piateho okopávala záhradku, suseda z prvého upratovala vchod a jej malá 6 ročná dcéra s mojim malým 5 ročným sa hrali kolky... Celkom fajn deň. My sme trávu vysokú nemali.
Som dosť konfliktný človek, mi vychádza zo všetkých týchto situácií. Nie tí, ktorí poukazujú na nedostatky, ale ja, ktorá poukazuje na to, ako sa to dá urobiť lepšie. Ale taký je dnes trend.
Tak to bolo aj v prípade psieho exkrementu v jednej nemenovanej diskusnej skupine v Banskej Bystrici.
Sedím si ja pri tej káve doma a nazerám čo nové. Cinkalo to každú chvíľu. Ale už tretí deň mi vyskakoval príspevok o tom, ako niekto hovno nechal na lavičke pri Jednote. Chcela som prejaviť trošku ľudskosti a ľuďom som napísala, že kto ho teda vyhodil, veď to bolo zabalené a uviazané v sáčku, možno to len niekto zabudol. No to som nemala robiť. Pribúdalo komentárov o tom, ako že si tam ten človek nezabudol psa, aké je to nechutné, ako sa kto zgrcia, keby to mal vyhodiť. No nič. Tak tu diskutujme. To hovno to isto presvedčí, aby zajtra na lavičke nebolo.
Nešlo mi do tej mojej hlavy, prečo sa to rieši na fejzbúku, namiesto toho, aby to niekto vyhodil. Nuž, ešte som sa pokúsila zachrániť situáciu a chcela som povedať v skupine, že radšej by som brala príspevok typu:
"Na lavičke v Sásovej bolo hovno. Vyhodil som ho, ale prosím majiteľa, aby si na to dával pozor."
Nuž viete. Každá argumentácia v skupinových diskusách je len prilievanie oleja do ohňa. Pribúdalo komentárov o tom, akí sú psíčkari, ako je kde koľko čoho nakydaného, akí sú hnusní- a to hovorím v superlatívoch. Jeden človek napísal, že nenávidí, ak jeho dieťa behá po psích hovnách. A ja som nelenila a odpísala:
" Treba ho to odnaučiť."
Áno, bolo to sprosté. Ako celá tá diskusia. To už som ale bola strašne prije*aná.
Dnes je nedeľa. Po výbornom obede a koláčiku opäť cink. Na sociálnej sieti ako prvé opäť hovno. O tom, ako vlastne stále na tej lavičke je.
A tak som nelenila. Obliekla som sa, vzala svojho malého smiešneho psa, vzala syna, ktorého len prosím v rámci výchovy, aby bol v živote človek normálny (ale čo je dnes normálny?) a išli sme sa prejsť.
Hovno na lavičke stále ležalo. Pri ňom dve prázdne fľaše od alkoholu a dva prázdne plastové poháre od kávy, po zemi kopec cigaretových ohorkov a aj niekoľko krabičiek z cigariet.
Syn sa za mňa hanbil. Ja nie. Hanbou je, nechať to tam a čakať, že to samé odíde.
Natiahla som na ruky sáčok, zdvihla som neporiadok, aj to v tom modrom sáčku a vyhodila som to.
Na diskusné fórum som napísala tento príspevok:
" Drahí priatelia. Mrzí ma, že som vám vzala tému na osočovanie hovna v Sásovej, pri Jednote.
V rámci mojej prije*anosti, ako som tu bola počastovaná, som vstala v nedeľu poobede a išla som OSOBNE k danej problematike pristúpiť.
Mali ste pravdu. Hovno v sáčku tam stále ležalo. Neodkráčalo samé preč.
Neviem prečo nikomu nevadili dve fľaše chlastu a bordel okolo. Nuž darmo. Hovno je hovno.
Natiahla som si sáčok na ruku a dané nechutnosti som OSOBNE vyhodila. Hovno už odpočíva v pokoji. Aj fľaše. Fíha, urobila som čosi navyše.
Nenávidím hovná na lúkach a trávnatých plochách pre deti. Nenávidím, ak do nejakého stupím. Nenávidím psíčkara bez sáčkov. Nenávidím, ak pes obsikuje autá. Rok mám ja sama psa. Kvôli rakovine v rodine. Kvôli psychike človeka.
Odmietam akékoľvek názory, ako sa pes do bytu nehodí.
Kto má psa, má sa o neho, aj o jeho hovná starať.
A čo sa týka hovna na lavičke. Netýkalo sa ma to. Ani tie fľaše. Ani nebudem tá, čo bude po každom tie hovná zbierať.
Len dodám.
Začnime najprv od seba.
Keby každý jeden z nás jeden papierik zdvihol zo zeme, bolo by to tu iné.
Peknú nedeľu prajem."
Syn pochopil veľmi dobre súvislosti a odrazu bol na maminu hrdý. Moje deti učím, aby neodhadzovali papiere na zem, ani len žuvačku. Učím ich zdvihnúť papier zo zeme, aj ak nie je ich. Veď keby sme to každý...
Jedna pani mi pod príspevok napísala, že kde sú policajti, ktorí tu len zakladajú papuče. Nuž, psíčkar odkráča, kým policajt príde. Ja sama osobne oslovím psíčkara, ktorý nezbiera. Nie, ja si ho neodfotím a nehodím to na fejzbúk, ja sa mu postavím a spýtam sa, či hovienka nezbierame. Stojím pri ňom, kým to nezdvihne. Viete, mám mier v tvári, aj srdci. Ale keď nie, je to na mne sakra vidieť. Zatiaľ teda každý zdvihol. Aj auto preparkoval, keď som upozornila, že maminka s kočíkom neprejde. Slušne. Aj mne sa stalo, že som bola upozornená na vec, ktorú som urobila, keď som si neuvedomila dôsledok.
Ale o tom to je.
O nás. O ľuďoch a o tom, ako pristupujeme k životu a denno denným situáciám.
