Najlepším spôsobom ako sa nájsť, je stratiť sa v službe iným. *Mahátma Gándhí Píšem o živote, reálnych situáciách, ktoré denne zažívam. Moje názory, či moralizovanie nemusia byť vždy tým naj, ale tiež som len človek.Verím v dobro ľudí a v to, že jadro každého z nás tvorí chuť pomáhať iným.Som vyštudovaný sociálny pracovník a svoju profesiu nadovšetko milujem. V odbore pracujem roky. Ako dobrovoľník s ľuďmi bez domova, zdravotne ťažko postihnutými, autistami, či rôznymi ľuďmi v ťažkých životných situáciách. Od roku 2015 pracujem pre detskú onkológiu ako fundraiser.Skúsenosti čerpám zo života.Viem, že nič neviem.Najšťastnejšia som, keď môžem byť niekomu nápomocná.Som darca krvi a niet nad pocit po odbere.Robím to, čo môže urobiť takmer každý z nás a teda nie som výnimočná.Mám veľa chýb. A robím aj tie pravopisné.Ak niekomu ublížim, často je to nevedomé a mrzí ma to viac, ako samotného dotknutého. Teda podľa rôznych múdrych ľudí a kníh som vlastne nevyrovnaný človek.Dôležité však je, že stále som človekom a nechcem, aby vo mne zanikla ľudskosť.Taká som. Inak som matka dvoch synov, manželka skvelého muža a sme taká obyčajná rodina trápiaca sa s hypotékou, splátkami a problémami dnešnej doby.Ale sme vďační aj za to. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Či robíte manažéra, riaditeľa, či upratovačku, či ste chlap, či žena, keď vám na "áre" povedia: "otočte sa mi ritkou", tak sa tou ritkou bez rečí otočíte. A buďte radi, že to môžete urobiť sami.
Život a starosti zrazu naberajú úplne iný rozmer. Už nezáleží na tom, či majú doma upratané. Nevadí im, že sused vŕta v nedeľu doobeda. Zvuky, ktoré inak nemajú radi sa zrazu menia na melódie, ktoré znamenajú zdravie a domov.
Už je tomu takmer rok, ako som absolvovala po mŕtvici vyšetrenie v spánkovom laboratóriu. A stále mi ten zážitok vyvoláva úsmev na tvári.
Nechcem sa stavať do úlohy sudcu. No nedá mi nezamyslieť sa nad tým, prečo silní a bohatí ľudia, či firmy nenájdu spôsob, ako pomôcť, no tromfne ich 5 ročné dievčatko.
Nedávno ma prekvapila iniciatíva mamičiek, ktoré bojujú za to, aby ich nik pri dojčení neodsudzoval. Vážim si ich iniciatívu, maminky komunikujú slušne a s láskou k dieťaťu, aj okoliu. Ja len uvažujem, načo je dobrá?
Viete si predstaviť, že vaše dieťa bojuje so zákerným ochorením a neviete mu pomôcť? Nemáte čarovný prútik, musíte mu byť len oporou a kráčať spolu s ním. To je to najviac, čo mu môžete dať. Alebo?
Nejako veľa toho dnes na internete povyskakovalo v súvislosti s nedávno organizovaným pochodom za život. Nie, nie som za. A ani proti. Preto hovorím, že žena by sa mala rozhodnúť sama.
Pred časom som písala článok o ťažko chorej Ivetke, ktorá prežívala dni len vďaka kyslíkovému prístroju. Vtedy mi veľmi ďakovala. Dnes si už tento článok neprečíta.
Začína nám hubárska sezóna. A spolu s ňou sa začínajú pretekať hubári v tom, kto má v kufri auta toho viac. Mimochodom, prepočítali ste v nadpise, či sedí súčet?
Až ma zamrazilo, keď som si toto prečítala. Keby to bol psík, alebo mačka, už mu hľadajú domov. Desivé!
Prvý blog o tom, ako ma zastavil sám život, ako mi ukázal, kto je tu pán, ste si mohli prečítať pred pár týždňami. Kto nemal tú možnosť, nech sa páči,kliknite sem. Čo nasledovalo po odvoze do nemocnice?
Hm. Dlhšie som nepísala. Niežeby nebolo tém. Tých je neúrekom. Ale zastavilo ma niečo vážne a nečakané. Mŕtvica v 39 rokoch.
Láska je jednoducho krásna, ak je prijatá so všetkým, čo k nej patrí. Nechcem žiť bez nej a to znamená, že nechcem žiť bez neho. Aj preto nezabúdam ani na deň, keď mi zavolal so slovami: „je to rakovina“.
Práve mi prišiel email, kde ma prosí ťažko chorá žena o pomoc. Nič prekvapujúce, napokon nie je to po prvý krát. Ale dnes to bolo iné.
Nezabudnem na ten deň, keď som našla na internete inzerát, že Svetielko nádeje hľadá fundraisera. Takmer ma vystrelilo zo stoličky. Veď to je organizácia, ktorú máme roky v Banskej Bystrici!
Dívam sa niekam do steny, no mysľou som veľmi ďaleko. Vo svojom detstve. Niekde, kde som sa cítila bezpečne, kde som nemala žiadne starosti, kedy som si ani neuvedomovala, že toto obdobie sa raz skončí...
Množstvo diskusných skupín som už opustila. Alebo ma aj vyhodili. Zvyknem sa totiž zastarať do vyhrotených situácií. Asi to mám v krvi, alebo čo. Snažím sa nájsť to dobré, alebo poukázať na absurditu pretriasanej témy.
Natriasal sa, podlamoval kolená, tu a tam dal nejaký ten výkop, letmo zachytil môj pohľad, usmial sa, aby zrazu už stál chrbtom, kde som videla tie jeho pohyby odzadu.
Ako rýchlo sa z nás dokážu stať hyeny a ako vieme ublížiť iným? Kto má právo súdiť? Kto má právo fotografovať si človeka ako zviera v ZOO?
Môj nástup do novej práce bol plný radosti z toho, že budem pracovať v odbore, ktorý som vyštudovala a ktorý zbožňujem. Že budem robiť to, čo som doteraz robila ako dobrovoľník. Pomáhať. Ale prvá návšteva oddelenia bola náročná.
