Sú tichí, profesionálni a hľadajú človeka. To bola príležitosť pre mňa. Nepoznala som ich činnosť podrobne, dokonca som sa aj napriek svojim aktivitám v treťom sektore, s nikým zo Svetielka nestretla. Ako hovorím. Boli tichí, v úzadí vykonávali svoju činnosť bez toho, aby o tom bežný človek vedel.
Obavy, či budem pre nich vhodný kandidát, či to zvládnem a čo je to vlastne fundraiser, som prekonala naštudovaním si danej pozície a tým, že som si povedala, že ma prinajhoršom nevyberú. Veď stabilnú prácu mám, toto bude pokus, skúsenosť do života. Pohovoru sa zúčastnili: zástupca prednostu Kliniky pediatrickej onkológie a hematológie a štatutár Svetielka nádeje, riaditeľka občianskeho združenia, psychológ a okrajovo aj sociálny pracovník. Pohovor prebehol bez stresu, pokojne, bola som sama sebou. Nič som si nepridala a o nedostatkoch som hovorila taktiež veľmi otvorene. Nepoprela som ani svoje klady, ktoré som si myslela, že mám. Vyplnila som dotazník a odišla som domov s tým, že od januára sa stanem dobrovoľníkom Svetielka nádeje. Ešte dnes s úsmevom na perách spomínam na to, ako som sa počas celého pohovoru vyhla "jazykolamnému" názvu pozície fundraiser. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sa mi pani riaditeľka ozvala, že mám prísť dohodnúť nástupné podmienky.
A tak som nastúpila. Môj prvý deň na detskej onkológii bol náročný. Popísala som ho v blogu Neplačte, na detskej onkológii sa nesmie plakať, tu musí byť veselo. Tých náročných chvíľ je tu naozaj viac, ale poviem vám s odstupom času, naozaj prevládajú tie veselé. Radosť v očiach detí, keď im privedieme obľúbenú osobnosť na oddelenie, keď im splníme prianie, citeľné upokojenie rodiča, keď ho má kto chytiť za ruku a povedať:
Pôjdeme tou cestou s vami. Ani na chvíľu vás nepustíme a urobíme všetko, čo bude v našich silách. Nie po zdravotnej stránke, my neliečime. Liečia úžasní lekári a ostatný zdravotný personál, my vám pomôžeme zdolať prekážky, s ktorými sa stretnete počas obdobia, ktoré vás čaká.
Rodič často ani len netuší, čo bude nasledovať. Vybaviť preukaz ZŤP? Ako neprísť o zamestnanie a byť so svojim dieťaťom, ktoré ma teraz bude potrebovať viac, než kedykoľvek predtým? Ako zabezpečiť, aby sa hypotéky splácali ďalej bez toho, aby sa rodina ohrozila? Ako sa prepravovať, keď rodina pochádza z Oravy, Kysúc, či Novohradu a nemajú auto, ani peniaze nazvyš? Čo urobiť, ak má dieťa typ nádoru, s ktorým lekári na Slovensku nemajú skúsenosti a dieťa musí odcestovať do Nemecka? Pôjde s príbuzným? Odkiaľ vziať peniaze, aby si rodič mohol uhradiť ubytovanie? A kto bude tlmočiť? A vôbec, ako sa tam dostať? Toto všetko a omnoho viac dokážu vybaviť zamestnanci Svetielka nádeje.
V čase nástupu boli Svetielkáči pre mňa doslova"nadľudia". Nikdy nemali radi, ak som ich pochválila, vyjadrila obdiv a úctu. Dnes im už rozumiem. Človek zreje a uvedomuje si, že to čo robíme nepotrebuje chvály a obdiv. Pretože ide o samozrejmosti, ktoré tu na Slovensku chýbajú. A za tú nadstavbu, ktorú považujeme za samozrejmosť, je naozaj divné prijímať chvály. Povzbudenia do ďalšej práce, to je ale úplne niečo iné. To, že naša práca má zmysel, je pre nás hnacím motorom.
Naposledy nás potešil list, ktorého celé znenie si môžete prečítať tu. Ja s láskavým dovolením rodiny uvádzam jednu jeho časť:
Prichádza pán primár detskej onkológie MUDr. Bician s návrhom, že Andrejka môžu operovať v Nemecku na univerzitnej klinike v Tubingene, kde sú špecializovaní odborníci na detskú cievnu chirurgiu a po schválení liečby a všetkých tých administratívnych záležitostí, s ktorými sú rodičia vôbec nie zaťažovaní, ale všetko vybaví pán primár, sa pripravujeme na cestu do Tubingenu. A aké by to bolo Svetielko, keby nám aj na túto cestu neposvietilo? „SVETIELKO“ nás na svojom aute odviezlo priamo do Tubingenu do Univerzitnej kliniky a sociálny pracovník Mgr. Ľuboš Moravčík nám celý prijímací deň pomáhal vybavovať formality. Bol s nami počas vyšetrení CT, sono, pomáhal vypisovať formuláre, komunikoval v nemeckom jazyku s pracovníkmi kliniky. Po prvom dni „SVETIELKO“ odchádza domov pomáhať ostatným rodinám, ale nezostali sme v Tubingene v zabudnutí. Pán Moravčík – náš tlmočník bol stále na telefóne a keď moja nemčina nepostačovala a potrebovali sme tlmočiť dôležité informácie pred zákrokmi alebo po nich, s ktorými som si ja nevedela rady, bol ochotný kedykoľvek pomôcť. Či sme volali zavčasu ráno, neskoro v noci, cez víkendy, pán Moravčík bol vždy pripravený aj v rámci svojho voľného času nám neúnavne pomôcť, nikdy nás neodmietol. A pán primár MUDr. Bician nám tiež pravidelne volal a informoval sa o Andrejkovom stave. Bolo cítiť skutočný záujem o človeka nielen povinnosť.
Už niekoľko rokov som vďačná za to, že pre Svetielko nádeje som bola jedným z úspešných kandidátov na pozíciu fundraisera. Určite ešte budem písať o svojej práci, no pre priblíženie je mojou úlohou zabezpečovať finančnú a materiálnu pomoc rodinám, ktoré to práve potrebujú. Páči sa mi, že Svetielko nádeje pomáha komplexne každej rodine s prihliadnutím na ich individualitu a problémy. A to čo sa mne páči a s čím som stotožnená, s tým aj pracujem vo svojej pozícii. Prepojenie presvedčenia a dôvery s prácou do jedného celku, je ideálnou kombináciou pre to, aby aj široká verejnosť porozumela tomu, čo robíme a na čo potrebujeme peniaze. Veď profesionalitu a spoľahlivosť potvrdzuje aj fakt, že Svetielko nádeje vykonáva svoju činnosť už od roku 2002.
Ak chcete podporiť činnosť Svetielka nádeje, môžete tak urobiť cez portál ĽudiaĽuďom.sk vo výzve 15404, kde sa dočítate viac o jeho projektoch.
Alebo môžete zadať trvalý príkaz už aj na jedno euro mesačne priamo na účet Svetielka nádeje, prípadne dať jednorázový dar:
Tatra banka, a.s., B. Bystrica
IBANSK83 1100 0000 0026 2075 6262
SWIFT TATRSKBX
variabilný symbol: 5555
