Pre portál ĽudiaĽuďom.sk som overovateľom a tak sa stretávam s viacerými príbehmi chorých ľudí. Oni si napíšu svoj príbeh a so zdokladovaním všetkého potrebného ho následne portál schváli. Človek v núdzi tak môže zbierať peniažky na to, na čo ich potrebuje a o čom vo výzve píše. Je prakticky na ňom, ako rýchlo sa mu výzva naplní. Aby sa naplnila rýchlejšie, ĽudiaĽuďom.sk má svojich overovateľov. Tí ručia svojim menom za to, že výzva, ktorá bola zverejnená a ktorej overia pravdivosť, je reálna. Že daný človek ozaj existuje a má reálne problémy.
Za dlhé roky praxe dobrovoľníka, ale aj overovateľa výziev som si prešla všeličím, so všeličím som sa stretla. Stala som sa obozretnejšou, nad výzvami a príbehmi ľudí už toľko neplačem, ako tomu bolo kedysi. Zároveň musím zostať dostatočne citlivá, aby som nevychladla. Aby som neprehliadla zúfalú prosbu o pomoc a aby som vedela čítať medzi riadkami. Viete, človek sa stane odolnejším a tam je potom tenká hranica k tomu, aby sa zároveň stal hluchým a slepým voči prosbám iných. A tam by som dospieť nikdy nechcela. Ale vráťme sa k emailu. Ešte predtým sa však zhlboka nadýchnime a vydýchnime. Zhlboka, pomaly, sami. Zvládli ste to? Viete si predstaviť, že by sa to nedalo? No, ja teda nie.
Pani Ivetka je veľmi ťažko chorá. Má CHOCHP4, čo je obštrukčná choroba pľúc, ktorá je nevyliečiteľná. Ivetka dýcha za pomoci kyslíkového prístroja, ktorý jej pomáha prežiť. Ona presne vie, čo je to nenadýchnuť sa.
Mesačný príjem Ivetky je 224 eur a sociálna poisťovňa jej dopláca úctyhodných 2,20 eur. Zdravotný stav sa zhoršuje, Ivetka vládze stále menej, jej mesačné výdavky sú cez 170 eur, preto aj ona ako jedna z mnohých musela zahodiť hrdosť a ísť s kožou na trh a žiadať dobrých ľudí o pomoc. Cez portál ĽudiaĽuďom.sk.
Aké bolo moje prekvapenie, keď ma prosila, aby som jej ďalšiu výzvu overila, ale ak by sa dalo, aby ona zostala v anonymite, pretože ju ľudia očierňujú.
Bežne v praxi aj v osobnom živote sa stretávam so slovami, kde je štát, kto pomôže mne, ja podnikám a mne tiež nikto nič nedá a podobne. Nuž ale prax mi ukazuje, že takéto niečo dokáže z pusy vypustiť iba ten, čo sa má dobre. Drvivá väčšina podporovateľov je takých, ktorí si ochorením, či iným nešťastím prešli. A ja sa pýtam, to si ozaj musíme na vlastnej koži okúsiť nešťastie, aby sme boli otvorenejší? Naozaj musíme byť chudobnejší, než chudobní aby sme sa vedeli podeliť? Asi áno. Teda, skladám klobúk pred výnimkami.
Zároveň jedným dychom (hlbokým, pomalým, vedomým) dodávam: overujme si komu pomáhame, dívajme sa s miernym nadhľadom na potreby iných, ale nevychladnime a už vôbec nezáviďme aj pomoc v časoch, keď si človek nevie pomôcť sám. Alebo by sme si to chceli vymeniť?
