Človek keby bral všetko smrteľne vážne, asi by sa zbláznil. Teda ja určite. A tak som strach maskovala veselosťou. Smiala som sa málo, ale keď ma voľačo potešilo, rozveselilo okamžite som písala status na facebook. Jednak moji priatelia vedeli ako sa mám, že žijem, že som v poriadku, keď nestrácam sarkazmus... No a tí druhí to brali ako predvádzanie sa a pokus o to stať sa zaujímavou, či poľutovania chtivou. No ale plytkému nazeraniu na život na sociálnych sieťach, a nie len na nich, nezabránime. Napokon tam sa len ukáže kto aký je a ako vníma iných. Ale odbočila som.
Prvý deň v nemocnici mi bola oznámená diagnóza. Bola som na infúziách a mladá pani doktorka mi prišla oznámiť, čo na mozgu našli. Potíšku sa so mnou zhovárala a opisovala stav na mozgu. Videla moju vystrašenosť, tak oznámila potešujúcu správu. Cieva nepraskla, pomoc prišla rýchlo, mŕtvica neprepukla úplne. Ale na mozgu, resp. na cieve do mozgu našli aneuryzmu. Zasadlo konzílium, no neurochirurgovia sa zatiaľ rozhodli ju neriešiť. Údajne je vážnejší stav, v ktorom som prišla a treba nájsť pravú príčinu, teda aneuryzma bola náhodný nález. Sedela som na posteli a tak nejako neprítomne som vnímala pani doktorku. Aneuryzma? Dve kamarátky, sestry na to umreli tri mesiace po sebe. Asi ani to nie. Jedna mala asi 35 a jej mladšia sestra 33.
Uvažovala som, čo teraz, čo je horšie. Mne totiž nikdy nenapadne šťastný príbeh. Iných podporiť viem, seba nie. Napríklad aj tak, že iní to majú operované a žijú roky. A že som ju mala ktovie odkedy v hlave a nevedela som o nej. Veď čo sa mení na živote? No nič. Len ma desili lekári, keď sa veľmi vážne na môj stav pozerali... Idete s nadhľadom na vyšetrenie a ďalší lekár vás upozorní na to, ako je to vážne. A je po nadhľade. Ešte že ma rozptyľovali fešní sanitári, milí lekári, úslužný a pekný predavač v malých potravinách, facebook, najmilšia a najvtipnejšia spolubývajúca, akú som mohla dostať, skvelá nemocničná strava a to, že si konečne oddýchnem, variť, prať a upratovať nemusím a tak... Keď som mala chuť, púšťala som si diskusie s Adelou, alebo s tým pánom, čo má veľa bielych zubov a je Čech a má Chýlkovú za manželku. Spomeniem si iste neskôr. Mám rada ich humor...
V deň, keď ma hospitalizovali, prišiel za mnou manžel. Bolo ráno, priniesol veci, ktoré mi nestihol v noci dať. V nemocnici boli chrípkové prázdniny. Odovzdal mi tašku, dal pusu na odchod, keď tu zrazu sa objavil starší pán v chodbe, ktorý sa do nás nepekne pustil. Kričal po chodbe, rozhadzoval rukami, že mu lietal aj plášť, absolútne mi nedovolil nič povedať. Hučal, že nerešpektujem chrípku, som v nemocnici a bozkávam sa. Do mňa sto čertov. To sa mi stáva, keď ma niekto obviní neprávom. Oponovala som, že sa za prvé nebozkávam, bola to len pusa a nie som sopľavé decko, aby sa takto so mnou niekto zhováral. A keď sa mi podarilo pomedzi jeho krik dostať sa opäť na chvíľku k slovu, neodpustila som si opýtať sa, aký je rozdiel v tom, keď som do rána pri tom mužovi spala a keď mi dal pusu v nemocnici. Na to pán už neodpovedal, len ma láskavá sestrička hamovala, že to je náš primár a ráno bude s ním vizita. A do kelu. Tá moja papuľa. Prišlo mi smiešne. Prečo jednoducho niektoré veci neviem preglgnúť? Na vizite som bola taká malá, že ma ani vidno nebolo. Ale prebehlo to hladko. Asi mi pomohla diagnóza. Neviem.
Hovorila som lekárom, že asi dva týždne dozadu som sa v noci zobudila na to, že nedýcham. Bola som rozhodnutá ísť do spánkového štúdia s podozrením na apnoe, čo som už nestihla. Mŕtvica ku mne zavítala skôr. Tak ma chceli preložiť na JISku kvôli monitorovaniu. Empaticky usúdili, že ja také ťažké prípady, ktoré tam sú, nezvládnem, preto ma napojili na izbe. Zástavy dýchania sa nepotvrdili. Bodaj by aj áno, veď som ohadičkovaná ani poriadne nespala. Prišlo sa však na neobyčajne vysoký tlak. Pohyboval sa okolo 160/110, čo teda nie je nezvyčajný jav u ľudí, tu sa však lekári báli kvôli aneuryzme. Založili mi holter, objednali na echo srdca, nasadili magnézium do žily. Tlak začal pomaly klesať, holter neukázal nič, echo srdca v poriadku. Lekárka na neurológii povedala schudnúť. Lekárka na kardiológii povedala schudnúť. Lekárka na hematológii povedala schudnúť. Totiž nadváha vyzerá byť jediná možná príčina toho, čo sa mi udialo. A možno vysoký TK, o ktorom som netušila. Darovala som krv 45x, každé 4 mesiace, som kontrolovaná a tlak som mávala okolo 100/70, ak bol 120/80 to bola radosť! A odrazu ho mám vysoký?
Ešte som absolvovala pár vtipných vyšetrení. Tie opíšem nabudúce. Nie každý má čas čítať siahodlhé pamäte. Vlastne tie vyšetrenia neboli vôbec vtipné, no spôsobili mi taký stres, ako nikdy. S vtipom a nadhľadom som sa ich len snažila brať.
A ako celú situáciu hodnotím ja? Myslím, že za všetko môže stres. Stres doma, stres v práci, stres a moja empatická povaha a spôsob myslenia, ktorým prežívam životné situácie iných.
Ps. Áno, spomenula som si. Jan Kraus.
