V istej knižke som nedávno čítala, ako deti jedli chlebík vo vajíčku, ktorý pred vypražením ich maminka oškrabala od plesne. Ktosi, kto čítal tú knižku tiež, sa rozhorčoval, ako toto mama mohla deťom urobiť. Nachovať ich niečím, čo sa jesť nemá. Čo bolo plesnivé. Usmiala som sa a zažartovala, že čo je na tom, však ak nebol plesnivý veľmi, iba ,,chytený´´.
V skutočnosti mi do smiechu nebolo. Myslela na to, že viem, o čom hovorí spisovateľka v knižke. Nie. Nedala som plesnivý chlieb nikdy jesť svojim deťom. Obraciame sa s manželom na všetky strany len preto, aby mali naše deti – ani nie všetko, ale základ tak, ako to má byť a taký, aký im patrí.
No ako dieťa som aj ja taký chlieb jedla. Nie často. No pamätám si, keď na čerstvý nebolo. Keď otec pešo cez celé mesto s papierom v ruksaku kráčal do zberu, aby mu zaň dali aspoň pár korún- na chlieb a lacnú liptovskú salámu. Deťom. Nám. Mne a sestre. A vracal sa opäť pešo, aby neminul ani na dopravu. Však Bystrica nie je taká veľká, aby sa to nedalo.
Preto neodsudzujem matku, ktorá oškrabala pleseň na chlebíku. Veď nebol celý zelený. Ospravedlňuje ju to, že chcela predsa nachovať deti. Lebo viem, čo je to nemať.
A chlieb sme si vždy vážili. Mama nás učila, keď sme boli deti, že radšej, ak nemáme desiatu zjesť, máme ju priniesť domov. Nikdy sme ju nesmeli vyhodiť. Dokonca som v škole, ak niektorý spolužiak vyhodil do koša desiatu, počkala do skončenia vyučovania a tak, aby ma nikto nevidel, som chlebík vybrala a doniesla domov. Nie, nejedli sme ho, zas až tak zlé to nebolo. No starká mala sliepky. A prasiatka. A chlebík vyhodiť je predsa hriech. Tak sa pekne vysušil a odvážal sa starkej pri každej návšteve. Neskôr sa aj spolužiaci naučili, že niečo, čo nezjedia, nech dajú nám. Pre sliepočky a prasiatka.
Dnes mám vlastnú rodinu. Máme vždy chlebík. Niekedy aj dvoj, aj trojdňový- vždy sa ho snažíme dojesť. No ak nie a kúpi sa čerstvý, dám ho vysušiť a vložím do krabice. Tam ho odkladám a odnášam tete, ktorá má hydinu, aj prasiatka. Alebo ho dám kamarátke, ktorá nemá ľahký život, no tiež chová sliepočky. A veľa krát im nemá na zrno. A aj suchý chlieb má pre nich skutočnú hodnotu.
Aj toto vedia o mne moji známi. A chlebík, ktorý by vyhodili, tak končí u mňa.
A vedia to aj moje deti. Tak, ako sme to vedeli aj my so sestrou.
