Maťo má čerstvých 20 rokov a nemal jednoduchý život. Narodil sa neplánovane, ale bol milovaný. Rodičmi, starými rodičmi, no sestrami najviac. Z viacerých dôvodov však rodičia nezvládali jeho výchovu a tak sa snažili jeho sestry. Jedna staršia o 17 rokov, druhá o 15. Tej staršej bol Maťo ako syn. Sestry však začali žiť svoj život a dosah na brata nebol tak intenzívny. Celý jeho život sa zvrtol v momente, keď sa rodičia rozhodli odísť z Banskej Bystrice, do 90 kilometrov vzdialenej dediny. Život bez elektriny, vody, plynu s rodičmi, ktorí dlhodobo potláčaný problém s alkoholom prestali zvládať Maťa poznačil. Úteky z domu, túlanie sa, partia, ktorá mu rozumela, pri ktorej nemusel vysvetľovať, ako žije, lebo ho brali takého, aký je. Ponuka rýchleho zárobku, predaj ľahkých drog, začali byť pre neho zaujímavé, pretože si odrazu mohol kúpiť to, na čo mal chuť. Mesiac pred koncom posledného ročníka učňovky a útek do Banskej Bystrice za sestrou, ktorá mu bola vždy oporou, sa mu v škole stali osudnými. Rozhodol sa školu neukončiť. Ja som sa mu snažila pomôcť, ako sa dalo. Ale doma sme s manželom bojovali s rakovinou a Maťo nepreukázal žiadnu snahu, niečo robiť. Celé dni spával, v noci sa túlal, pil, drogoval... Dobitého ho raz odvážala záchranka a polícia a tak sme sa rozhodli. Vlastne, rozhodol sa môj manžel, za čo som mu nesmierne vďačná. Maťa vyhodil z bytu. Stal sa z neho bezdomovec prespávajúci kde prišlo. Ulica, kamaráti, vchody. Ku mne chodil potajomky pod balkón, aby som mu zhodila jablko, alebo vodu. Prišiel sa osprchovať, keď manžel nebol doma. Ja som po nociach nespávala, preplakala som dlhé hodiny. Jednak som sa bála o manžela a potom aj o brata, ktorého som veľmi ľúbila a vedela som, že sa ničí. Najbližšia rodina s ním nechcela nič mať, nech sa vraj chlapec stará, keď bol frajer. No mne to trhalo srdce. Keď som už bola na pokraji síl, keď som bola stratená v tom, ako mu pomôcť a či vôbec, keď som bola vyčerpaná z neustálych hádok so sestrou a s mužom, že prečo sa o brata toľko starám, keď jemu je to jedno, som sa rozhodla osloviť jednu kamarátku, ktorá si prešla tvrdými drogami a liečbou. A tak sa stretla s Maťom a vysvetlila mu pár vecí tak, ako som to ja nevedela. A ja som mu dala ultimátum. Buď sa budeš liečiť a ja ti pomôžem, alebo zostaneš na ulici ako bezdomovec. Noci už boli chladné a tak sa Maťo rozhodol nastúpiť na liečbu. Kým sa uvoľnilo miesto, žil v Kláštore pod Znievom u jedného úžasného kňaza. Nasledoval nástup na 3 mesačnú odvykačku. A v tomto momente sa začal proces jeho premeny.
Prísny režim, zákaz návštev, presne určené fajčiarky, tresty za nedodržiavanie pravidiel, otvorená komunikácia so spolubojovníkmi, rôzne terapie, psychohygiena, písanie denníka, to je len málo z toho, čo všetko musel Maťo akceptovať a naučiť sa počas pobytu tam. Komunita, aj personál ho mali radi, pretože bol nekonfliktný, veselý, skladal vtipné básne, kreslil a bol tak trochu špekulant. Ja som k nemu chodila na návštevy, na rodinné terapie, nosila som mu potrebné veci, keď mal priepustku, býval u mňa doma. Celý jeho pobyt bol tak trochu boj a námaha všetkých zúčastnených strán. Moja, jeho, ale obrovskú silu vynaložil najmä personál, psychológovia, sestričky... Nie raz Maťo kýval spoza okna a plakal, keď som z návštevy odchádzala. Veľmi emotívna bola aj rodinná terapia, keď chlapcom ako on tam sedeli rodičia a Maťovi tam bola vždy len sestra. Mama toho času bojovala o život v nemocnici, neskôr sa pol roka liečila na psychiatrii...
Maťovi bolo odporučené absolvovať resocializačnú liečbu. A tak sa dostal do Manusu. Je tam už 7 mesiacov a poviem vám, ak by tam nebol personál aký je, Maťo by už bol opäť na drogách a kdesi na ulici. To, aké úsilie vynakladajú títo profesionáli do toho, aby chlapci, ktorí tam sú boli motivovaní, je neopísateľné. To, ako dokážu pracovať s individualitou a jedinečnosťou každého ich ,,klienta´´, je znakom ich odbornosti. To, ako im záleží na Maťovi a ďalších chlapcoch, je znakom ľudskosti v nich.
Maťov príbeh je jeden z mnohých. Každý z chlapcov si nesie ten svoj už od narodenia. A ja si myslím, že pracovať s ľuďmi, ktorí nemajú motiváciu k životu, ktorí stratili správny smer, chce obrovský kus srdca a zároveň odbornosti. Psychológ a psychiater liečia dušu, lekári telo a príznaky ochorení. Sociálni pracovníci v resocializačných centrách sa dokážu na človeka pozerať multidisciplinárne. Ak chcú naozaj pomôcť musia pracovať s príbehom človeka od narodenia. Sú empatickí a zároveň musia zostať nestranní a tvrdí. Vedia pracovať s klamstvom, špekuláciou, citovým vydieraním, ale aj s ozaj ťažkými depresiami, psychickými stavmi, či osudmi. Vedia pracovať s rodinou, ktorá spolupracuje, ale aj s tou, ktorá spolupracovať nevie, alebo nechce.
Ja si nesmierne vážim činnosť všetkých, ktorí nám pomohli aj napriek tomu, že to nebolo jednoduché. Ďakujem za túto ich nezaplatiteľnú prácu, neoceniteľnú pomoc a úžasnú podporu a upokojenie, ktoré mi vždy vedeli dať.
A Maťo? Maťo stále bojuje s chuťou odísť, žiť si svoj vlastný život tak, aby mu všetci dali pokoj... Je ako na hojdačke. Chvíľu dobre, chvíľu zle. Práve je v procese podmienečného vylúčenia za neustále zaspávania a nedodržovanie pravidiel. Ja verím, dúfam, že sa spamätá, vydrží a že raz bude tak vďačný ako ja za pomoc ľuďom, ktorým na ňom záleží.
