Manažér, riaditeľ, upratovačka, chlap či žena. Na ARO je jedno, kým ste. Keď vám povedia, otočte sa mi ritkou, tak sa tou ritkou otočíte.

Písmo: A- | A+

Či robíte manažéra, riaditeľa, či upratovačku, či ste chlap, či žena, keď vám na "áre" povedia: "otočte sa mi ritkou", tak sa tou ritkou bez rečí otočíte. A buďte radi, že to môžete urobiť sami.

Keď ma ráno pripravovali na operáciu aneuryzmy na mozgu, podali mi lieky na riedenie krvi, antibiotiká a urobili potrebné predoperačné vyšetrenia. Následne pre mňa prišiel mladý, pekný, vysoký, snedý muž s pekným úsmevom. Prehodili sme vo výťahu pár slov, ku ktorým niečo povedali aj vysmiate zdravotné sestry pristupujúce k nám. Keď sme prišli do dlhej, úzkej chodby obklopenej železnými, samo otváracími, špeciálnymi dverami vedúcimi na operačné sály, iný mladý muž na tabuľu písal zoznam ľudí idúcich v ten deň na plánovanú operáciu. Prevzal ma od predošlého muža, zaviedol na sálu, predstavil ma tímu, usadil na stoličku a odišiel.

Sedela som tam sama a v hlave sa mi začali hromadiť obavy. Umriem? Zobudím sa? Zostanem ochrnutá? Čo ak som alergická na uspávaciu látku? A slzy ako hrachy mi začali padať rovno na stehná. Nenápadne som sa utierala, aby si nikto nič nevšimol. Okolo mňa to totiž bolo ako v úli. Personál sa striedal v sálach, lekári, sestry, sanitári, upratovačky chodili po chodbe, dovážali a odvážali pacientov na posteliach a bolo obdivuhodné sledovať ich šikovnosť a obratnosť.

Ani neviem ako, zavolali ma na sálu a prikázali sa od pol pása dole vyzliecť. Keď som to urobila, už bol pripravený operačný stôl, alebo skôr uzučká zvláštna posteľ. S pomocou sestier, alebo možno aj lekárky (ťažko rozoznať), mi napichli už asi "dvadsiatu štvrtú" (preháňam) kanylu. Ani už takmer nemali kde, také som mala kvôli viacerým zákrokom, dopichané ruky. Ale zvládla som to statočne. Áno, bolelo. Lebo keď sa vŕtajú v už dopichaných, modrofialových rukách aby našli žilu a ona potvorka nechce...

Potom mi dve dámy v bielom oznámili, že budem cítiť ako mi ide teplo do ruky.

"A to ma už idete uspať?"

"Áno", odpovedá sestrička (alebo pani doktorka- neviem).

"A nezobudím sa počas operácie?"

"Určite nie", zasmiala sa.

"No, dobre. A zobudím sa po operácii?"

"Určite áno." To už sa smiali obe.

"Dobre." Obzerala som sa po sále a obdivovala všetky tie prístroje, nástroje, obrazovky. Iba keď ma nejaký hluk vytrhol z myšlienok.

"Kľudne si dospite anestéziu, pani Inka", ozval sa hlas ošetrovateľa (ja ich volám sestričkoši). Všetko som mala rozmazané, nevedela som, kde som a v ušiach mi znel hlasný šum. Spýtala som sa, kde som.

"Ste na ARO."

"Už som po operácii?"

"Áno."

"Ako dlho trvala?"

"Asi dve hodinky."

Napojená na EKG, tlakomer, ktorý meral TK každú polhodinu, pulzný oximeter na prste, som ležala spolu s troma ďalšími ženami na "áre". Sestričky pracovali ako včielky. Už som žiadnu anestéziu nedospala. Nedalo sa. Bol tam ruch, svetlo, nesmela som sa hýbať, lebo ranu na slabine, cez ktorú sa lekári dostali do mozgu nešili, ale zatiahli špeciálnym plastovým opaskom na 6 predlhých hodín. A veru, ležať na chrbte bez pohnutia toľký čas, to bolo hotové nekonečno. Nesmela som ani len nohu v kolene pokrčiť, ani hlavu zdvihnúť, nápoje mi podávali len v infúziách a slamkou. Keď po tomto čase ranu oslobodili, prelepili ju a ešte na 2 hodiny zaťažili vreckom s pieskom.

Po celý čas som len ležala, dostávala infúzie, lieky, dokola mi brali mi krv, moč mi stekal cez cievku do sáčku vedľa postele.

Keď prišla podvečer sestrička, že mi ide urobiť hygienu, len som vytreštila oči. Akú? No, tak kompletnú. Od roztiahnutia nôh, vymasírovania chrbta, prezlečenia do čistého vrátane perín, všetko robila sestra. Hrozný pocit, keď sa cítite byť v poriadku a plný síl a napriek tomu sa o vás stará niekto druhý. Na zuby som dostala jednorázovú kefku, pastu, nádobku na pľutie a vodu v poháriku. Šťastná, že aspoň túto hygienu si môžem urobiť ja sama, som s entuziazmom mne vlastným tie zúbky umývala. Ako som chcela vypľuť z pusy vodu, táto namiesto do mištičky na to určenej, preletela ponad ňu a švác na to čisté pyžamo. Tak ma prezliekali zas. Môj previnilý pohľad ale pobavil všetkých naokolo, nikto sa nehneval.

Po mojej pravej ruke ležala pani, mohla mať tak do do 60 rokov. Mala zavedenú tracheostómiu, ležala bez pohybu, bez zvuku, či reakcií. Od nej sa prakticky sestra ani nepohla. Od rannej hygieny starostlivosť plynule prechádzala do podávania výživy, prebaľovania, odsávania, merania teploty, podávania liekov, zhovárania sa, opäť do hygieny a odsávania, podávania liekov a výživy, cvičenia s rehabilitačnou sestrou, až do večernej hygieny, prezliekania, zmývania vlasov... a tak dokola. Ani jeden úkon nebol taký, ktorý by sestrička panej nepopísala, hoci nedostala žiadnu spätnú väzbu. Citlivý, láskavý a profesionálny prístup. Počas môjho 24 hodinového pobytu na ARO, sa vystriedali 3 služby, ale nebol tam jeden nepríjemný človek.

Vľavo spinkala staručká pani Klárika. Nerozprávala, len občas zakašľala, občas sa dusila. Starostlivosť mala rovnakú ako pani vpravo, okrem odsávania. Neustále sa s ňou sestry rozprávali, vysvetľovali, oslovovali ju menom alebo "moja", "zlatko" a pod.

Vedľa pani Kláriky ležala iná staručká pani. Bola po mŕtvici, ale čulá, nezbedná, nevedela sa dočkať, kedy ju pustia do domova kde žila. Keby mohla, ujde odtiaľ. Veľmi ju obťažoval neustále nafukujúci sa tlakomer, ktorý sme mali založený na rukách. Chcela si ho zložiť, hovorila sestričke, že ju tlačí. Keď som videla jej nezbedný pohľad na sestričku a pokus zložiť si tlakomer z ruky tak, aby nevidela, už som sa usmievala. Spoza veľkého pultu, ktorý nás s personálom oddeľoval bolo vidieť len veľké a trpezlivé oči sledujúce nezbednú starkú. Sestrička ju chvíľku nechala špekulovať "ako to len zložiť, aby vidno nebolo" a potom jej rázne ale láskavo oznámila, aby si to nechala tak. Bola to veľmi milá a vtipná situácia sledovať a vnímať, čo sa deje v hlavách tých ostatných.

Posledný pacient "árista" bol nesmierne priečny, zlostný pán, ktorý po maďarsky vykrikoval, nadával, zhadzoval si kyslík z tváre, bol nepríjemný k personálu a veľmi panovačný. Keď mu začal dochádzať dych, so strachom kričal na sestry: "pomóc, umieram, zachráňte ma". Sestrička prišla, pohotovo mu založila kyslíkovú masku späť na ústa a uja "sfúkla" za to, čo robil. Vedeli ako na neho ísť, poradili si s ním veľmi jednoducho a potom už počúval na slovo a zostalo aj relatívne ticho.

K pani s tracheo prišla návsteva. Mladý, pekný muž s mladou ženou.

"Maminka, mami. Pozri, to som ja. Žmurkni. Včera si ma aspoň vnímala. Maminka..."

Neustále ju hladili.

A mne tiekli slzy a celý čas som uvažovala bez toho, aby som sa chcela rúhať, či by som takto chcela zostať. Je jedno, či nevládna, s tracheo, alebo staručká a dementná. Odkázaná na pomoc iných.

Z myšlienok ma vytrhol mladý muž, celý v modrom: "Dobrý večer pani, ja som váš ošetrovateľ a ideme sa poumývať".

Hľadím na neho ako puk. Veď teraz som rozmýšľala nad tým, ako som vlastne na tom dobre a odrazu tu stojí niekto cudzí a chce ma umývať.

"A to ma idete vy umyť?" Sa ho pýtam.

Hodil taký previnilý pohľad, že áno. Ale že ak mám problém, pošle teda ženu. Tak som mu povedala, že to nie je nič osobné, ale poprosím ženu.

"Ritkou sa mi otočte, ták, dóbre, teraz sa dajte na chrbátik, ták, nôžky roztiahnite, jój moja, viác, éšte, éšte, ták, dóbre, hótovo moja zlatá, šikovná ste, teraz natrieme chrbátik, otočte sa éšte, ták, to vás bude chladiť, ponatierame, ták...".

A ja som celý čas hľadela neosobne kade tade.

Či robíte manažéra, riaditeľa či upratovačku, či ste chlap či žena, keď vám na ARE povedia, otočte sa mi ritkou, tak sa tou ritkou otočíte. A buďte radi, že to môžete urobiť sami.

Ale žijem. Dýcham. Deti ma bezvládnu nemusia chodiť pozerať do nemocnice. Po 24 hodinách som mohla vstať a odplížiť sa po svojich do sprchy a umyť si ritku sama.

Vždy je to len o pohľade na to, čo sa nám deje. Hlavne veľa pokory vďačnosti.

A vtedy zistíte, že sa máte vlastne dobre.

Tak ako aj ja.

Lebo teraz tu vlastne môžem ťukať čo len chcem. Živá a samostatná.

A na záver: vzdávam úctu každej práci robenej s láskou. A jednu z nich som tak trochu spoznala aj vďaka mojim ochoreniam. Ďakujem za úžasnú starostlivosť krásnym ľuďom z kliniky CINRE v Bratislave, kde mi okamžite reagoval na email sám p. primár Dr. Vulev (nie je zvláštne, že niekde vám stihne za pár hodín reagovať sám primár a človek čo je pri väčšine operácií a inde vám ani len telefón nikto nedvíha? ). Taktiež všetkým z personálu na ARO a neurochirurgii, na operačných sálach. Ďakujem a prajem najmä zdravie každému zdravotníkovi, ktorý je tu pre chorých ľudí a robí svoju prácu s láskou a profesionalitou nepopierajúcu obyčajnú ľudskosť.

Skryť Zatvoriť reklamu