Nikdy nezabudnem na pár dní v mojom živote. Napríklad na ten, keď o mňa začal bojovať môj manžel. Na ten, keď mi do práce priniesol modré ruže, alebo keď sme boli prvýkrát na chate. Nezabudnem na deň našej svadby a jeho zamilovaný pohľad. Díval sa, ako odvtedy už nie. Cítila som sa výnimočne krásne. Nezabudnem ani na deň, keď sa nám narodil prvý syn a potom druhý.
Nezabudnem ani na ťažšie chvíle, ktoré sme spoločne prežili. Radosti, starosti. Hnev, aj hádky. Našťastie tých bolo menej a končili prevažne udobrením ešte v deň, keď vznikli. Je tomu tak aj dnes, po takmer 18 rokoch. Láska je jednoducho krásna, ak je prijatá so všetkým, čo k nej patrí. Nechcem žiť bez nej a to znamená, že nechcem žiť bez neho. Aj preto nezabúdam ani na deň, keď mi zavolal so slovami: „je to rakovina, musím ísť na hematku“. Tma pred očami. Mechanické zbalenie vecí v práci a útek za ním s vedomím, že ma teraz potrebuje. Nuž, asi som potrebovala v tej chvíli viac ja jeho, ako on mňa. V hlave mi hučalo a zbehli sa všetky negatívne myšlienky z môjho najhlbšieho podvedomia. Rakovina. Choroba. Utrpenie. Liečba. Chemoterapia. Vedľajšie účinky. Strata príjmu. Hypotéka. Láska môjho života... Naše deti... Stále dokola... To najhoršie neviem vypustiť z úst ani dnes.
Pracujem pre detskú onkológiu a tak viem viac než ten, čo nevie. Vidím viac než ten, čo nemal možnosť vidieť. Nielen strach a bolesť, práve naopak. Stretávam tam krásnych a úžasných ľudí. Láskavý a veselý personál, nádherné deti- bojovníkov, ktoré to väčšinou vyhrajú. Rodičov, ktorí sú nesmierne trpezliví, statoční, pokorní a vďační za každú návštevu. Ale... Stále je to iné, ako keď s tým musíte bojovať vy sami. Odrazu sa vás to týka. Slová "je toho nejako veľa", nie sú už len frázou, ktorú vyslovujete a v podvedomí dúfate, že to zostane len v okolí.
Vždy som pomáhala, odkedy vôbec som. Zdieľam problémy iných a vidím svetlo na konci tunela v ich príbehoch. Dokážem ich povzbudiť, poradiť, ponúknuť možnosti. Ale keď ma potreboval môj najmilovanejší a najbližší, som to nedokázala. Neuveriteľná bolesť, ktorá mi prenikala vnútrom, mi bránila kráčať spolu s ním a potiahnuť ho. No on išiel. Išiel aj bezo mňa. Hoci som robila, čo bolo v mojich silách, bola som ako telo bez duše. Sprevádzala som ho na vyšetrenia. Na chemoterapie. Denne som mu odšťavovala čerstvé ovocie, zbierala bylinky a varila čaje. Pichala injekcie. Zrážala horúčky. Prikrývala v noci, keď spal. Sledovala, či dýcha. Volala záchranku, keď bolo treba. Liečila mukozitídu, ktorá je nesmierne bolestivá a rozožiera sliznice. Ošetrovala spálené miesta od ožarovania. S takou odovzdanosťou som robila všetko, čo som mohla a zároveň som bola taká slabá... A on? On bol ten najúžasnejší pacient a manžel. Všetko zvládol, chodil do práce, len výnimočne bol doma. Podporil ho zamestnávateľ tak, ako aj mňa ten môj. To Svetielko nádeje, ktoré svieti na cestu deťom s onkologickým ochorením a ja preň pracujem, zrazu muselo zasvietiť jednému zo svojich ľudí. Ani neviem vypovedať, aká bola vtedy moja práca náročná. Sedíte pred konateľom spoločnosti, hovoríte o tom, s čím deťom s rakovinou a ich rodinám pomáhate a vy to isté prežívate doma. Udržať svoje emócie ukryté, bol pre mňa nadľudský výkon. Vďaka mnohým ľuďom sme však svoj boj vyhrali. Dodnes ďakujem za všetkých, za každého jedného, ktorý nás na našej ceste držal za ruku. Lebo, u dospelých s rakovinou nie je nik, kto by to urobil, máte len svojich priateľov. Tam neexistuje sociálny pracovník, ktorý vám povie, čo máte urobiť, na koho sa obrátiť. Tam neexistuje nikto, kto vás drží za ruku a kráča s vami v ústrety nepredvídateľného. Tam blúdite v tme, strachu a odkázaní sami na seba a internet. Ak si sami nenájdete čo potrebujete, vo svojom boji ste absolútne opustení.
Dnes to už viem porovnať. Viem aj to, že všetko zlé je na niečo dobré. Hoci je môj strach oveľa menší než bol, stále tam je. Manžel je v sledovaní, liečbu ukončil v roku 2017. Ja stále pracujem pre detskú onkológiu, teraz už aj s osobnou skúsenosťou. Viem povedať, čo pre ľudí znamená bezbrehé obdarúvanie nepotrebnými darčekmi verzus reálna pomoc s tým, čo ozaj potrebujú. Ale o tom niekedy nabudúce.
Bankové spojenie pre pomoc deťom na detskej onkológii:
Tatra banka, a.s., B. Bystrica
IBAN SK83 1100 0000 0026 2075 6262
SWIFT TATRSKBX
variabilný symbol 5555
Prispieť môžete aj prostredníctvom výzvyna portáliĽudiaĽuďom pod číslom 15404 , kde sú detailnejšie popísané projekty Svetielka nádeje.
