Netušila som, čo ma čaká. Isto som vedela, že ma nejako odsledujú, či v noci nemám výpadky dychu, ktoré by mohli zapríčiniť nedostatočné okysličenie mozgu a tranzitórny ischemický atak, ktorý som vo februári 2019 prekonala.
No ako sa hovorí, čakaj nečakané. Plná stresu a zvedavosti som prišla na kliniku. Keď som vošla do malej izby, videla som posteľ, kameru, karaoke mikrofón a 31 farebných káblov. Tie som spočítala v strese, kým neprišiel mladý muž, ktorý ma prijímal. Uvedomila som si, že on bude na mňa hľadieť celú noc. No do kelu.
Obidvom nám bolo smiešne. On sa snažil tváriť ako profesionál, ktorým nepochybne aj je... No a myslím, že veľmi dobre vedel, na čo myslím.
A veru, hlavou mi išlo všeličo... Všeličo, rozumej, či sa budem pred ním vyzliekať. Kedy bude kukať do kamery. Či cez mikrofón počuje všetko. Chrápanie, dýchanie, fučanie, nedýchanie, ale aj iné zvuky, ktoré ženy inak nevydávajú. Koľko má rokov.... A tak dokola...
Prišiel do izby:
- Pani Škropeková, prezlečte sa a okolo deviatej prídem a začneme. Bude to trvať takú trištvrte hodinu.
- Dobre.
- Nad posteľou máte mikrofón. A keby niečo, stačí sa ozvať. A tu podpíšte súhlas s nahrávaním.
- A to do toho mikrofónu mám ako vravieť? Niečo stlačiť?
- Nie. Stačí povedať. Ja vás budem počuť a prídem.
No do kelu. Mikrofón funguje. Ani telefonovať asi nemôžem. Pre istotu. Odišiel, sadla som na posteľ a s rukami v lone a hompáľajúcimi nohami som obzerala izbu, kameru, káble...
Deväť. Idem ešte rýchlo cikať. Aby som ho nemusela v noci volať. Bolo mi smiešne. Čo by som povedala do toho mikrofónu a s očami na plafóne? Nenápadné: "halooo?", alebo "prosim vás?", "mladý pán?", "pán inžinier?"...
Mikrofón visel vysoko nad posteľou. Mám sa na ňu postaviť? Či ma bude počuť z ľahu? No nič. Musím vydržať, čo by čo bolo.
Prišla som zo záchodu a na posteli už bola položená tácka so všeličím. Fľaštičky, tuby, voda, fén, gázy...
- Vyzlečte sa do pol pása.
Hovorí on profesionálne.
Ja akože normálne. Vyzliekam sa. Podprdu nie.
- Aj podprsenku, pani Škropeková.
No do kelu. Rozopla som ju na chrbte a okamžite chytila vpredu obidva moje dary obidvoma rukami skôr, ako stihla padnúť dole. Tak to dokážu len ženy. Chcela som ho presvedčiť:
- To úplne ju musím dať preč?
- Áno úplne.
- Ježiš.
On si stále profesionálne pripravoval to všeličo na tácke a tváril sa, že to "Ježiš" nepočul. Myslím, že ani nemal čo na nej upravovať. Ale chcel, aby nečučal na hanblivú matku dvoch detí, skoro štyridsiatničku. No, zlatý a ohľaduplný.
Nevedela som, kde od radosti tie padáky (rozumej podprsenku) pichnúť. Predsa len déčka sú déčka. Položila som ich na stoličku. Ó nie. Šak to vyzerá hrozne, prekrylo to tri štvrtiny stoličky. Rýchlo som ich prehodila dozadu do tašky. Obidva svoje dary som opäť bleskovo prekryla obidvoma rukami. Otočila som sa k nemu opäť tvárou a ostala sa na neho dívať. Polousmiata by som sa videla s tými rukami na prsiach, viete kde.
- Čo mám robiť?
- Sadnite si.
Obaja sme si veľmi (ne)prirodzene hľadeli rovno do zreničiek. Fixovali pohľady, neviem kto sa hanbil viac. Nepustím si ich ani za nič.
Začal lepiť. Hlava.
- Joj. Ráno budete na mňa nadávať. Lepšie sa to lepí plešatým chlapom.
To lepidlo smrdelo v celej izbe. Ako chemopren.
- Mi to vonia.
Som mu povedala, aby reč nestála. Ale, že mi to ozaj vonia, je pravda.
- Hej? Tak to ste prvá. Vytlačím vám domov.
Zasmial sa. Aj ja. Že to nemusí. Vyfénoval tie prícucky, aby v noci držali. Každú jednu.
- Teraz sa postavte.
Už asi končíme. Hurá. Už som mala v rukách kŕče.
- Rozpažte ruky.
Skoro mi oči vytlačilo z jamiek.
- Nie. Ozaj?
- Ozaj. Musím vám to tam nalepiť.
- Nieee. Nedá sa to takto?
- Nedá.
Usmieval sa. Aj mne bolo všelijako. Ale strašne ma hanba fackovala. Nepustila som ich. Videl, že sa ozaj nechystám ruky rozpažiť, tak ma milo uistil:
- Sľubujem, že sa nebudem dívať.
So slovami "Panebože" som sa teda nechala ukecať, pustila ich, vyvalila oči opäť inžinierovi do zreničiek, ale potom som radšej zaklonila hlavu, hľadela do stropu a modlila sa, nech už je po. Keďže mne ide papuľa najmä vtedy, keď nemá, mu vravím, čím som ale uisťovala hlavne samú seba:
- Veď ja viem, že ste takých už videli. Ale viete, ste prvý, komu sa ukazujem takto ja. Teda okrem môjho muža.
Zasmial sa.
- Hanbia sa ženy. Hlavne staršie dámy.
Uhm. Tak diky.
Zapol čo mal, stojím rozpažená. S očami stále na plafóne.
- Už?
- Už.
Znova som ich schovala. Nahodila košeľu. Už som na neho nepozrela. Usilovne som zapínala gombíky. Asi tak, ako keď on si ukladal tie veci na tácke.
- Dobrú noc pani Škropeková.
Zopakoval este to o mikrofóne. Že nemá problém prísť. A opýtal sa, či mi netreba zatiahnuť žalúzie. Keďže nerada otravujem, slušne som poďakovala, že netreba.
Noc bola blbá. Olepená a s vedomím, že som pod dohľadom kamery, mikrofónu a mladého muža, som veľmi spať nemohla. Po dlhom prehadzovaní, mrvení, točení som sa na tridsiaty raz hore riťou dostala z postele a spomedzi káblov. Keby ste ma boli videli. Na štyroch som sa snažila vymotať nohy, ruky, káble som mala okolo pása omotané a snažila som sa byť kvôli mikrofónu strašne, ale strašne potichu. Podarilo sa mi dostať trošku k oknu, natiahnuť ruku, že si zatiahnem tie žalúzie. Potíšku, nenápadne ich dávam dole, keď sa otvoria dvere...
A v nich ON.
Do kelu. Fakt ma vidi a sleduje. A nespí.
Usmiala som sa. Aj on.
- Som vás nechcela otravovať. Prepáčte.
Bez slova stiahol žalúzie.
Bez slova som vhupla pod perinu. Bolo asi pred polnocou.
- Ste si zatiaľ veľmi nepospali, pani Škropeková.
- No nie. Ale hádam sa mi už podarí.
- Dobrú noc.
- Dobrú.
Hlava plná myšlienok. Smiešne mi bolo. Noc sa vliekla, konečne bolo 05.00.
Prišiel. Prícucky z hlavy a z tela podával dole. Tie z hlavy išli aj s vlasmi. Au. Pri tomto teda nebol vôbec jemný. Lepidlo sa snažil vyšúchať tampónmi, robil to silno, potom odliepal prícucku. Poznamenal, že po tomto nebudem na neho spomínať v dobrom.
Spýtal sa, či mám šampón. Že môžem ísť do sprchy.
Vyšetrenie apnoe nepotvrdilo. Malé pauzy, ktoré sa ukázali, boli vraj bezpredmetné. Jedna takmer pol minútová v tom celom nehrala žiadnu rolu. A ja uvažujem, že pri takom (ne)spánku a neuvoľnení, bolo toto vyšetrenie neobjektívne. Lebo viem, čo sa doma stalo, že som sa pár týždňov pred mŕtvicou budila na to, že nedýcham. Opatrenia doma som urobila, kúpila si polohovateľný rošt, spím vo vyvýšenej polohe, na boku, ale ten strach je tam vždy.
Kontrolu mám po roku od vyšetrenia, tentokrát budem mať prenosný prístroj doma.
