Som vychovávateľka v školskom klube detí (pre niektorých stále družinárka).
Môžem potvrdiť, že vlastne ani nejde o skutočné povolanie, ale poslanie, preto by som za postráženie detičiek nemala žiadať odmenu – morálnu a už vôbec nie finančnú. To ja by som mala zaplatiť (premýšľam komu?) za možnosť tráviť svoj čas zmysluplne s kopou detí aktívnych i všetečných, roztopašných i agresívnych, depresívnych i zvedavých, zanedbaných i rozmaznaných, plačlivých i hlučných, utiahnutých i spoločenských šašov, chronicky chorých i talentovaných …
Mala by som byť vďačná (tiež neviem komu) za možnosť tráviť s deťmi čas hrami rôzneho druhu (a priniesť hračky z domu po vlastných deťoch... ešte že ich mám), pripravovať im pracovné a výtvarné aktivity (najskôr nakúpiť materiál za svoje … ešte že mám partnera zamestnaného mimo školstva), zabúdať na svoje zdravotné problémy s kĺbami – veď chcem oprášiť skákanie cez gumu, ktoré si pamätám z detstva a snažím sa nemyslieť ani na chronicky preplnený močový mechúr – nemôžem si predsa len tak odskočiť a nechať deti bez dozoru!
Zvyknem sa zamýšľať nad tým, čo by som asi robila doma po večeroch, keby som nemusela vypracúvať niekoľkostranové výchovné programy s osnovami a výchovno-vzdelávacími plánmi, nesurfovala po nete za novými nápadmi a námetmi pre činnosti s deťmi (rodičia mi isto dajú za pravdu, že deti dnes nebaví čítať knihy, zbierať servítky či hrať pexeso).
Odmenou v mojom povolaní/poslaní mi je tiež byrokratická práca v podobe vedenia triednej knihy, osobných spisov detí, evidencie poplatkov a záujmových krúžkov detí, písaní zápisníc zo zasadnutí metodického združenia (v prípade, že mám tú česť byť jeho neplatenou vedúcou aj vypracovanie ročného plánu zasadnutí a samozrejme záverečné hodnotenie jeho činnosti – tu musím podotknúť, že túto výsadu/povinnosť nám ministerskí zamestnanci ponechali napriek tomu, že učiteľom ZŠ ju prednedávnom legislatívne zrušili!/.
Dobrý pocit z dobre vykonanej práce a opodstatnenosť mojej záslužnej činnosti umocňuje aj fakt, že nie je nutné, aby som bola zamestnaná na plný pracovný úväzok (ono to totiž ani reálne nie je možné), jednak dokážem „postrážiť“ okolo 40 detí naraz, pričom mi stačí priestor bežnej školskej triedy a jednak treba byť solidárny s finančným rozpočtom školy.
Niekedy mávam také optimistické vízie o totálnom zrušení školských klubov detí a pracovnej pozície vychovávateľov (príde mi to také minulorežimové) – deti by mali mať predsa právo tráviť svoj voľný čas ako chcú napr. na ulici, v gangoch alebo pri tabletoch a smartfónoch. Rodičia zas majú výsostné právo vychovávať podľa svojich predstáv a nikto by sa im do toho nemal montovať. Takto ušetrené peniaze by bolo možné presunúť na zmysluplné záležitosti ako napr. dotácie na babysitterky pre deti zamestnaných rodičov a vytvorenie pracovných miest pre úradníkov, ktoré by tieto činnosti menežovali.
Andrea Santusová
členka manažmentu SKU
