Z Ruska do Mongolska cestujem po prvý krát od Iránu klasickým veľkým autobusom. Štyri staršie ruské dôchodkyne zo sibírskej Čity idú na dva dni do Ulanbátaru na nákupy. Tešia sa, 20 hodín cesty ich nezastaví. Zopár turistov. A Mongoli, jeden dokonca typický ako z encyklopédie, vyholená hlava, vzadu malý chvostík, vrkoč.
Premiérový defekt prežijem v zdraví, veď dobre, že sa nestal niekde na tadžických serpentínkach. No ani Rusi sa nepredviedli, posledných 50 km pred hranicami ešte len teraz kladú asfalt, výmoľová poľná cesta pre autobus veru nie je ideálna, trápi sa. Na hraniciach nuda, vypíšem papierik, pozrú papierik, založia, a o pár rokov vyhodia. Možno skôr. Záleží od predpisov. A ich dodržiavania.
Mongolsko. Úzka cesta, našťastie asfaltová, sa vinie na juh. Krajina je zelená. Vzdialene pripomína Kirgizsko. Rovná, príležitostne zvlnená, výnimočne lesík. Plaziaca sa rieka. Lenivá. Pár áut. Občas jurta. Jedna. Osamote. Susedské vzťahy tu asi nepestujú. A načo by aj. Priestor je obrovský. Nekonečný. Prekvapí ma tá prázdnota.
Po 100 km prechádzame prvým mestom, na jeho okraji ma ako jediného vyložia. Som v Darkhane, sídle s okolo 80 000 obyvateľmi. Všetci chcú žiť len v miliónovom Ulanbátare. Cez Rusko som kvôli časovo obmedzeným vízam cestoval pomerne rýchlo, tak som sa rozhodol si tu oddýchnuť, a na trek vyraziť neskôr.
Kráčam ulicami, ľudia bez ostychu otáčajú hlavy. S nevyslovenými otázkami "to fakt?" a "prečo?" v očiach. Darkhan nie je zrovna turistickým hitom. Sú menší, s guľatými lícami, silno podsadití. Asi ich tak príroda vybavila na kruté zimy.
Zazriem bankomat, dokonca s brailovým písmom. A vydáva ideálne navolené nominály. Hotel nebolo možné rezervovať online, no na mape ich mám viacero a prekvapujúco ešte viac vidím v uliciach. Podľa očakávaní nie sú najlacnejšie, turistický ruch neexistuje, čiže žiadne hostely, len hotelové dvojposteľové izby.
Teda, k niečomu označenému v mobile ako hostel som sa vybral. Bytovka, plné balkóny oblečenia a kývajúcich dievčat. Už mi niečo nevonia, váham, chalan pri dverách ma ale na moju nesmelú otázku "hotel?" radostne vedie do dverí, usadí. Dve tety na recepcii však tak nadšené nie sú. Radia sa. Čo so mnou. Niekam volajú, dávajú mi telefón k uchu, nič nerozumiem. Už ale po rozlúštení stien chápem, že budem na univerzitnom internáte, no, mapa nie je dokonalá, na podobné miesto som raz prišiel o polnoci v Kazachstane. Konečne prebehne aspoň trochu fungujúca konverzácia, vysvitne, že milá teta chce za mnou sem poslať brata s autom, aby ma niekam na hotel zaviezol. Síce pekné od nej, no zdvorilo miznem.
Nie je to ani potrebné, hotel fakt na každom rohu. No, tých rohov nie je zase až tak veľa, po hodine vysvitne, že som vlastne prešiel celé centrum a môžem ísť z Darkhanu preč. Páčia sa mi tu ale niektoré momentky. Hlavné námestie, akési zlaté hodiny, a po trávniku si chlapík veselo ženie stádo kráv. Výberu som venoval viac snahy, pretože tu plánujem spať celkovo až tri noci, s cenou 10€ a internetom som nakoniec spokojný.
Darkhan je rozdelený dvoma pahorkami na starú a novú časť. Hm, asi som mal použiť úvodzovky. Tú akože novú vystavali Rusi v 60.-tych rokoch v súvislosti s budovaním transmongolskej železnice. Tým vlastne založili mesto. Po páde zväzu a rozpade miestneho priemyslu sa takmer všetci vrátili do vlasti.
Štvrť, čiže zároveň súčasné centrum, sa skladá z panelákov a bytoviek, pomedzi ne obchody. Nie sú ešte úplne vybývané, no opotrebovanie je bádateľné, koniec životnosti sa blíži. Čo potom, neviem. Za posledné roky sa nepostavilo nič. Žiadne nové budovy, rozvoj. Akurát pribudli aspoň detské ihriská, pekné, veľmi populárny je basketbal, a deti ho aj vedia hrať, v meste je asi klub.
Jeden pokus je tu predsa. Stavia sa športové centrum, podľa vizualizácie na tabuli s modernou halou a bazénom. Len či si Darkhančania aj niekedy zaplávajú. Časová dotácia bola veľkorysá, 2011- 2019. No končí nám rok 2017 a stojí len skelet.
O Darkhame je inak na internete až podozrivo veľa informácií, konkrétne na stránke wikitravel. Moje tušenie sa potvrdí, angličtinu ovládajúci rodák, ktorý chce trochu spropagovať svoje mesto. A tak na "bazáre, ktorého uličkami sa môžete prepletať hodiny", strávim 30 minút, a v "parku, kde sa večer pri fontánach zhromažďujú miestni" síce sú ľudia, no len málokto z nich si podľa môže pamätať, ako tie fontány fungovali.
V parku sa mi ale páči, pozorujem obyvateľov. Večer natáča videoklip pop-rocková kapela s kašľajúcim spevákom a sympatickou klávesáčkou, ktorá zjavne na klávesy nikdy nehrala. Do klipu sa však hodí. Hitom tu je ale hlavne karaoke, bary na spievanie sú doslova všade, je jasné, aká je obľúbená zábava mladých. A možno starých. Ktovie.
Dobre sa cítim aj v uliciach mesta. Slobodne. Všetko je tak akoby ďalej od seba. Domy nie sú natlačené ako u nás. Dá sa dýchať. Čo je samozrejme dané aj podmienkami, za poslednou ulicou centra sú hneď nekonečné lúky. Uvažujem, či tu majú pozemky nejakú cenu. Nájdem si obľúbenú reštauráciu, s obrázkovým menu, otvorenou kuchyňou a keď vojdem tak vždy sa chichotajúcimi kuchárkami. Myslím, že ma radi vidia. Jedlo stojí ako doteraz skoro všade do dvoch eur, no oproti Rusko či Kazachstanu porcie dvojnásobné.
Ľudia mi však v Darkhane vôbec nerozumejú. A to som sa v autobuse nadrvil základné výrazy. Absolútne bez reakcie. Som zúfalý, pritom nepôsobia nepriateľsky, skôr strašne zvedavo. Všetko sa vysvetlí, keď si na druhý deň pozriem video s mongolčinou. Na prekvapenie- majú výslovnosť. A slová sa vôbec nepodobajú na to, čo som produkoval ja.
Chcem sa naučiť, no je to fakt ťažké. Viem, že som mal vždy drevený jazyk, ale napríklad ďakujem proste nedokážem vysloviť správne. Avšak páči sa mi, ako znie keď sa Mongoli rozprávajú, jazyk sa mi nepodobá na nič, čo som dosiaľ počul. Po tréningu badať aj výsledky. Už ľudia na mňa reagujú. Smejú sa.
Tvrdili mi, že s ruštinou nebude problém, zlá informácia, nikto po rusky nehovorí. Ani po anglicky. Až na malé dievčatko, ktoré sa po pozdrave ešte rozbehne za mnou, aby sa ma spýtalo, odkiaľ som. Čosi lámu aj študenti, ktorí ma pozvú na pivo pri oove, hromade kameňov na kopci v tvare pyramídy, symbolický oltár, podobnými je mongolská krajina posiata.
Ešte som ostal dlžný opis starej časti mesta. Nejde o žiadne slumy. Murované domy s plechovou strechou, obohnané doskovým plotom. Na dvore občas neporiadok, občas jurta.
P.S. V piatok budem v Žiline na Stanici Záriečie rozprávať príbehy z cesty po Iráne, ak Vás táto krajina zaujíma, všetci ste vítaní. https://www.facebook.com/events/190353798194139/
