Sanandaj si ma ihneď získal. Je úplne iný, ako ostatné iránske mestá, ktoré som dosiaľ navštívil. Dýcha atmosférou. Exotickou esenciou. Preplnené ulice lemujú staré domy, mnohé pred rozpadom, no zároveň s neuchopiteľnou príťažlivosťou. Po uliciach sa presúvajú davy Kurdov, tí najchudobnejší predávajú na chodníkoch treťotriedny tovar každého druhu. Množstvo obchodíkov, kebabární, vyhľadať treba ale najmä kalane, miestnu špecialitu, chutnú placku s cibuľou, vzdialene pripomínajúcu palacinku.
Mesto je virtuálne rozdelené na dve časti. Bohatú okolo námestia Azadi obkoleseného bankami, zbehnete uličkou dole a už stúpate k chudobnej štvrti okolo námestia Enghlab. Možno kilometrová cesta, avšak dva rozdielne svety. Symbolicky, tak ako je rozdelená aj krajina.
Vyslovených turistických atrakcií tu veľa nie je. Pútavý je Asef mansion, dom bohatého obchodníka, v ktorého miestnostiach sú zobrazované fragmenty zo života v Iráne v minulosti. Naopak, mestské múzeum je pre každého okrem milovníkov histórie len mrhaním peňazí. To ich už radšej minúť vo fascinujúcom bazári, pre mňa najzaujímavejšom miestev Sanandaji.
Cestou do Sanandaju sa mi ihneď prihovárajú dve študentky. Najmä extrovertná Sahar nemá problém so zoznámením. Nakoniec spolu strávime tri dni, vďaka jej otvorenosti mám možnosť po prvý krát hlbšie spoznať myseľ iránskej ženy.
Svoju krajinu, boha aj rodinu miluje, no cíti sa príliš zviazaná pravidlami. Ona musí byť na internáte do 8:30, jej spolužiaci obmedzovaní nie sú. Všetko, aj nový hidžáb s tmavými ružami, podlieha schváleniu jej mamy. Tá je u nich hlavou rodiny. Dúfa, že všetko sa v jej živote zmení po svadbe, na túto víziu sa upína. S chalanom ísť na rande nemôže, jedinou cestou je tzv. tajný priateľ. Ak by sa s ním ale napríklad v parku pobozkala, a zbadala by to polícia, oboch ich odvedie na stanicu. Nasleduje telefonát rodičom a záznam, ktorý ostane evidovaný počas zvyšku života. A neskôr môže robiť problémy napríklad pri hľadaní zamestnania.
Oficiálna cesta je oveľa komplikovanejšia. Keď sa mužovi páči žena, musí požiadať svoju rodinu o súhlas, tá osloví rodinu dievčaťa. Nejde ale o rande, od začiatku sa hovorí o svadbe. Ak si rodiny vyhovujú, z finančného, vzdelanostného či náboženského hľadiska, môže sa mladý pár začať stretávať. Počas tohto spoznávania majú obe strany právo plánovanú svadbu zrušiť.
Sahar študuje na univerzite anglickú literatúru, chce byť učiteľkou. Tu je v triede po prvý krát v kontakte aj s mužmi, predtým boli vždy oddeľovaní, už od škôlky. Žiaľ, platy učiteľov sú aj v Iráne nízke, dobrí súkromní učitelia angličtiny zarábajú 3€ na hodinu, v školách ešte menej. S ekonomickou situáciou sú ľudia všeobecne veľmi nespokojní, najmä s možnosťou zamestnania. Vládne čísla hovoria o viac ako 30%-tnej nezamestnanosti mladých, ich reálnosť je ale otázna, navyše v Kurdistane to bude pravdepodobne ešte viac. Vysnívanou prácou mnohých je miesto v banke.
Štátna univerzita je bezplatná. Priestory sa ničím nelíšia od našich, profesor na hodine mytológie, ktorú so Sahar navštívim, je výborný. Teší sa z mojej prítomnosti, všetci spolužiaci sú nadšení. Mňa udiví geopolitický a spoločenský prehľad niektorých z nich, dosiaľ nikdy som nestretol partnera na diskusiu o Macchiavellim, názorovo sme si veľmi blízki.
Iránčania sú naozaj vzdelaní a technologicky zruční, podľa Sahar však z nich už ale nie je cítiť také odhodlanie, ako kedysi. Stratili nádej, že sa veci zmenia, stali sa apatickými. Utiahli sa k sociálnym sieťam, na ktorých sú závislí. Trávia na nich obrovské množstvo času, čo je ale čiastočne pochopiteľné, keďže aspoň tam môžu byť tým, kým naozaj sú. Ak niečo také vôbec môžme o virtuálnom svete povedať. Najpopulárnejší je Instagram a predovšetkým Telegram, ktorý používa každý druhý Iránec, a pre potrebu komunikácie som si ho nainštaloval aj ja. Ide o užívateľsky prívetivú aplikáciu, podobnú messengeru. Facebook je blokovaný, pred blížiacimi sa prezidentskými voľbami hrozil podobný osud aj Telegramu, nakoniec mu ale unikol, keďže v ňom nie je možné vyjadrovať súhlas či nesúhlas so zdieľanými názormi druhých.
V rámci spoločenských konvencií privedie Sahar na každé stretnutie niektorú zo svojich kamarátiek. Robia akési garde na ochranu jej povesti, ja len dúfam, že ich to neotravuje, keďže nám nerozumejú. Minimálne pri pokusoch o umelecké fotky v parku sa však veľmi tešili. Zverejnenie fotky ženy je ale možné len so súhlasom jej rodiny. Sahar svoje nové fotografie veselo vešia na Instagram, no jedna z jej kamarátiek sa fotí len svojim mobilom, fotky druhej po zdieľaní vymazávam.
