Buryati boli v minulosti najpočetnejším pôvodným etnikom na Sibíri. A keďže sa proti cárom nebúrili a ani Stalinovi neležali v žalúdku, prežili na svojom historickom území na východe jazera Bajkal dodnes. Dokonca dostali vlastnú republiku s istou mierou samosprávy, hoci 500 000 Buryatov v nej tvorí len 30% obyvateľstva.
V uliciach hlavného mesta Ulan Ude sa mi však zdá, že ich je minimálne polovica. Možno ale Buryatov len nerozoznám od Mongolov, keďže ide vlastne o mongolské etnikum. Čierne vlasy, tmavá farba pokožky, široké plné líca, menšia zavalitá postava, od Rusov sú Buryati úplne odlišní, iba oblečenie rovnaké.
Centrum Ulan Ude na mňa pôsobí provinčne. Ako Humenné. Nikdy som tam nebol ani nevidel, ako vyzerá, tak sa vopred obyvateľom ospravedlňujem. Alebo to je vlastne kompliment? Ťažko povedať. Každopádne, presne takto si ho predstavujem. Jedna dlhšia ulica, popri nej obchody, pár pokusov o umenie.
Už ma vôbec neprekvapuje, že ulica sa volá Leninova. Aspoň netreba fantáziu pri vymýšľaní. V Omsku dokonca Lenin stelesňoval samotné centrum. ,,Ako sa ide do centra?" pýtam sa tety v hosteli. ,,Kam?" spočiatku nechápe. ,,Aha, na Leninovu!" napadne ju, čo potrebujem. Na rozdiel od Humenného musí byť v Rusku všetko trochu väčšie. Pamätníky, mestské budovy. To, čo zbadám po prejdení víťazného oblúka, ma však až rozosmeje. Z podstavca sa díva obrovská, približne 20 metrová hlava Lenina. Vladimírovi musí srdce v mauzóleu plesať
Nad mestom sa týčiaci budhistický datsan Rinpoche Bagsha je už príjemnejšie miesto, ponúka nielen výhľady, no predovšetkým duchovnú atmosféru. Stupy hrajú pri západe slnka zlatými farbami, pomaly vnímam peknú záhradu, zazvoním, potočím mlynčekmi, a len tak sedím.
To najzaujímavejšie z Ulan Ude sa skrýva pár kilometrov za mestom v Etnografickom múzeu národov Zabajkalska. Rozľahlý prírodný areál, do ktorého boli v 70.-tych rokoch popremiestňované rôzne stavby z dedín širokého okolia. Výborné miesto na prechádzku spojené so získaním vcelku komplexného a nesporne zaujímavého prehľadu o obyvateľoch tejto časti Sibíri, texty sú aj v angličtine.
Jediným národom, schopným osídliť aj sever Sibíri, boli Evenkovia. Nomádi, chovali stáda jeleňov a sobov, na ktorých sa zároveň presúvali, rybárčili, lovili. Žili v stanoch pokrytých kôrou zo stromou, bohatší mali stan z koží, najbohatší z medvedích.
Ďalším pôvodným etnikom, obývajúcim už južnejšie oblasti, okolo Bajkalu a ostrov Olkhon, boli práve polonomádski Buryati. Verili v šamanizmus, božstvami boli rôzne prírodné javy a predkovia. Zobrazovali ich prostredníctvom masiek, alebo bábok. Šaman bol prostredníkom medzi svetom ľudí a podsvetím a "nebom", k čomu mu napomáhalo najmä rytmické bubnovanie. Dokázal prírodu "ovplyvniť", splniť ľudské priania a túžby.
Pod vplyvom Mongolov prijali Buryati budhizmus (severná hranica Džingischánovej ríše bola na severe Bajkalu, ďalej asi nemalo význam ísť), isté prvky šamanizmu ale ostali. Rusi inšpirovali Buryatov k prechodu zo stanov do drevených stavieb, snaha o "debarbarizáciu" našťastie netrvala dlho a budhizmus bol cárom uznaný ako plnohodnotné náboženstvo.
Kozáci, obzvlášť odolní, vytrvalí a poslušní cárski vojaci, takisto žili za Bajkalom, rozširovali ruský vplyv, obchodovali. Po rokoch v službe následne dostali pôdu a majetky vo svojej domovine pri Done. Problém bol ale ako ich živiť na Sibíri, zásobovanie potravinami z centrálneho Ruska bolo veľmi nákladné. A tak boli za nimi vyslaní sedliaci, ktorí už neboli spokojní s nevoľníckym systémom, bolo im umožnené sa usídliť v okolí vojenských posádok, dostali pôdu, museli však živiť aj kozákov.
Fascinujúci sú pre mňa tzv. staroverci. Silní kresťania, ktorí po rozkole v pravoslávnej cirkvi nesúhlasili s novými praktikami, a tak viac-menej dobrovoľne odišli hľadať šťastie a pokoj sem, na Sibír. Prví boli Poliaci, neskôr ale prišli aj z ďalších národov. Vytvorili jednotnú, veľmi súdržnú a tvrdo pracujúcu komunitu, prísne oddelenú od miestneho pôvodného obyvateľstva, s ktorým ale obchodovali. Ich primárnym cieľom bolo udržať si svoju vieru a tradície.
K etnografickému parku prilieha menšia ZOO. Na internete som síce bol varovaný, že sa jej pre katastrofálne podmienky zvierat treba vyhnúť, no je v cene lístka, čiže "zadarmo", ťažko odolať. Postrehy ostatných boli správne, naozaj zúfalo malé výbehy. Pritom nechápem prečo, v areáli je toľko voľného priestoru. A majú tak krásneho medveďa. A červeného vlka, nikdy som o takom druhu nepočul, vyzerá trochu ako šabľozubý pes. Veľké očné zuby.
Na múzeum výborne nadväzuje Národné múzeum republiky Buryatia. Len je trochu drahé, šesť eur som tuším na ceste za múzeum ešte neplatil, použili však základný marketingový nástroj a kým rozlúštim, čo jednotlivé expozície obsahujú, spočítam čísla a beriem lístok na všetko, ktorý stojí polovicu oproti samostatným. Návšteva ucelí obraz o národoch v Buryatii, množstvo kostýmov, čo mám rád, budhistické umenie, texty v angličtine.
Druhý deň ráno chcem pozrieť Ivolginsky datsan, najväčší a najvýznamnejší budhistický kláštor v Rusko, niekoľko krát navštívený aj samotným dalajlamom. Viem číslo maršrutky, 130. Avšak poriadne netuším, odkiaľ ide. Zistenie mi nakoniec trvá až hodinu, takéto hľadanie zastávky má dve fázy.
Prvá je zber údajov. Každého, kto vyzerá aspoň trochu súdne, sa spýtam na cestu. Na malom území tak čudne chodím hore-dole, keďže smery sa klasicky líšia. Hlavne nejdem nikam ďaleko, je pravdepodobné, že informácia by bola mylná. Má to aj svoje nevýhody, manželia sa kvôli mne pohádajú, aby mi poradili, a za 10 minút ma stretnú ako idem úplne naopak. Paradoxne, nakoniec mali práve oni pravdu.
V druhej fáze, keď už mám dostatok všelijakých rád, ich počet na rôzne smery vynásobím hodnovernosťou daných ľudí, a ide sa. Základom je kráčať po strane cesty v želanom smere. Aby človek maršrutku zastavil, ak by sa náhodou usmialo šťastie. Okolo prechádza číslo 129. Tak tesne. Akoby na tom záležalo. Stratégia vychádza, som na správnej stanici.
Cestou pozorujem vidiek. Ruská dedina na Sibíri je drevená. Asi racionálne riešenie. Až na pár výnimiek sú murované budovy len menšie bytovky a verejnoprávne stavby. Na otázku o zime ľudia vždy odpovedajú rovnako. Zvykli sme si. Mínus 40.
Budhistický kláštorný komplex, nazývaný všeobecne datsan, ma prekvapí. Rozľahlý areál, okolo 50 správnych drevených budov, hlavne na ubytovanie mníchov. Občas ich zazriem, holohlavých, v bordovom úbore, na ktorom majú prehodenú vlastnú bundu. Mohli aj tie mať nejaké spoločné. Pár desiatok návštevníkov, znesiteľný počet. Okrem toho štadión, kde raz ročne usporadúvajú športové hry, predajne suvenírov, a hlavne až tri dugany, veľké chrámy. A to sa ešte práve stavajú dva ďalšie.
Vnútri duganov je fotiť zakázané, čo rešpektujem. V strednej časti sú vyvýšené sedačky pre mníchov, čalúnené, veľa vankúšov, niektoré miesta majú dokonca mikrofón. Po krajoch obyčajné lavice, kde si môže sadnúť hocikto, nechýba obchodík s budhistickými suvenírmi, náboženskými predmetmi. Oproti vchodu oltár s množstvom sôch a sošiek. V jednom z chrámov hrá podmanivá, hlboká meditačná hudba, ideálne miesto na nájdenie pokoja. Hoci Ivolginsky datsan nemá vyslovene spirituálnu atmosféru, komplex je príjemný, upokojujúci.
Zato v Ulan Ude je veselo, natrafil som na Deň mesta. Na námestí stánky s ľudovými jedlami, pomerne dosť ľudí, ale akcia má násobne menší rozsah ako podobné podujatia u nás. Pred pódiom sa díva pár desiatok obyvateľov na humornú scénku, nasleduje reklamný blog s modelkami predvádzajúcimi miestnu odevnú značku. Takže kto chce vidieť buryatské módne trendy s pravdepodobne najkrajšími buryatskými dievčatami, teraz je tá možnosť.
Večer idem k hlavnému pódiu, je práve pred tvárou Lenina. Neviem, ako by sa mu to páčilo. Takto zakrytý výhľad. Hoci, ako zistím, záleží na preferenciách. Program je tradične zdrap papiera. Moja ruština postačuje na prečítanie slov "nacionalny amsabel", na pódiu sa však striedajú rôzni speváci a tanečníci. No netvrdím, že som sa nejako sťažoval. Po deviatej totižto znova nastupuje dlhé reklamné vystúpenie. Takmer nahé dievčatá so značne sexistickými "tancami". Vraj klub Malina. To keby nejaký nemúzejný typ zavítal do Ulan Ude.
P.S. V piatok večer budem rozprávať o svojej ceste Iránom v Žiline na Stanici Záriečie, rád Vás tam uvidím. http://www.stanica.sk/detail/378-potulky-magickym-iranom
