Stredom viac ako 100 km dlhého údolia tečie rieka Panj, predstavujúca hranicu medzi Tadžikistanom a Afganistanom. Wakhan je pre svoje prírodné scenérie a stále do veľkej miery tradičný spôsob života čoraz vyhľadávanejšou destináciou. Informáciu však treba spracovať v kontexte. Pre túto časť sveta to znamená, že v letnej sezóne sa v jednom dni nachádza v celom údolí približne 50 cudzincov. Turistická infraštruktúra je pritom na pomerne slušnej úrovni, takmer v každej dedinke je homestay, občas si miestni privyrobia otvorením minimúzea, väčšinu cesty pokrýva asfalt.
Najväčšou komplikáciou je minimálna až neexistujúca verejná doprava, turisti, ktorí nejdú na bicykli či motorke, si preto takmer vždy prenajímajú džíp. Cena 0,7USD/km + 20USD/deň pre vodiča nie je devastujúca, no aj tak mi táto alternatíva nevonia. Skupiny si na údolie vyhradzujú cca 3 dni, ja tu chcem stráviť týždeň. A hlavne si myslím, že keď chce človek naozaj zažiť lokálnu kultúru, tak by asi nemal byť stále spolu s ďalšími štyrmi Európanmi. Som rozhodnutý preto skúsiť prejsť údolím po vlastnej osi, mojou výhodou je čas. A cieľom je predsa samotná cesta.
Začínam v Khoroghu, klasicky si vyberám auto, ktoré sa naplní ako posledné. Je to taká schizofrénia. Samozrejme, môžem čakať na stanovišti a sledovať, kde pribúdajú cestujúci, no potom by mi ostalo logicky len to najhoršie miesto. Ideme do Ishkashimu, 5-tisícového správneho centra celého údolia s 27 000 obyvateľmi. V niektorých momentoch tečie Panj úzkou roklinou, pozorujem Afgancov v ich dedinách, vojnou zmietaná krajina sa zdá čo by kameňom dohodil. A naozaj. Skúsil som to a prehodil kameň do Afganistanu. Opäť totižto máme vracajúceho pasažiera, tentoraz tadžickú žena. Cesta nie je príliš náročná, no asi nie je zvyknutá na jazdu autom, dlho sa čudne okúňala vôbec nastúpiť.
V Ishkashime začína samotné údolie Wakhan. Som dosť prekvapený. Očakával som úzku horskú dolinu s dedinkami prilepenými na úbočiach. No namiesto toho je údolie kilometer široké, takmer rovné s lenivo sa plaziacou riekou, hoci som v nadmorskej výške 2700 m.n.m.
Centrum mestečka je pomerne živé, pár desiatok ľudí rieši svoje záležitosti, alebo len tak posedáva. Špecifický a odlišný je typický wakhanský bazár. Nádvorie obkolesené malými uzavretými obchodíkmi, v centrálnej časti dva rady stánkov, z ktorých je ale len pár obsadených, výlučne čínskym oblečením, najmä detským.
Búdka pripomína fastfood, skúsim šťastie na jedinej stoličke. Teta vraví, že má len pirohy, súhlasím, dostávam v čomsi tvrdom obalený malý párok. Namiesto čaju kávu. A ako bonus jedno vajíčko na tvrdo. Ošúpem, je zelené. Rozmýšľam, ako so cťou ujsť. Všeobecne komunikácia so ženami je v údolí náročná. Niežeby si držali odstup, pri pozdrave sa usmejú, ukážu zlaté zuby, asi len 10% nemá šatku len vo vlasoch, ale omotanú aj okolo úst, čiže z tváre vidno iba oči. Avšak po rusky nehovoria, ovládajú tadžičštinu, ktorá je školským jazykom, a wakhanštinu. Za Sovietskeho zväzu sa vyučovala nemčina, no nie som optimistom, koľko tried v tom období ženy reálne vychodili.
Dnes sa deti učia angličtinu. Pri prechádzke po mestečku desiatky krát odpovedám, ako sa volám a ako sa mám. Ani jedno dieťa si tieto otázky neodpustí, spolu s veselým mávaním. Debatujem s mužmi, občas pristavia oni mňa, niekedy sa ja zastavím pri skupinke. Majiteľ obchodu mi ukazuje svoj zošit. Má v ňom na množstve strán popísané v riadkoch mená a pri nich aktuálnu dlžnú sumu. Predaj funguje na sekeru, platí sa, keď prídu nejaké peniaze z Ruska. Platobná morálka je ale asi vecou cti, tovar nakupovaný v Khoroghu predáva len s 10-15% maržou, takže pár neplatičov by mohlo vygumovať celý zisk.
Ráno každému, koho stretnem, vysvetľujem, že chcem ísť do Yamchunu. Taktika zázračne zafunguje, na obed zrazu predo mnou zastaví už plné auto s pre mňa vyhradeným voľným predným sedadlom. Teda, to som si len myslel, že je plné. Dobrých ľudí sa predsa všade veľa zmestí, zjavne je naše príslovie aj v Tadžikistane populárne. Najskôr si beriem jeden melón pod nohy, taška na kolená, druhý melón. V každej dedinke niekto máva, pristupuje, myslím, že šoférovi Zairovi ani tak nejde o peniaze, všetkých ale osobne pozná a je mu ľúto ich tam nechať. V jednej chvíli je v Pajere 14 ľudí, z toho len dve malé deti, Zair sa iba smeje, že o tom musím napísať. To netuší, že fakt píšem.
Na predné sedadlo ku mne prisadne mladá sympatická študentka medicíny. Zair sa ihneď pokúša sprostredkovať svadbu. Buď je to jeho záľuba, alebo sa naozaj rozhodol s mojim stavom niečo spraviť, nevzdáva sa. Ďalší pokus predvedie v najbližšej dedine, zastaví pri dievčati, len preto, že ona vie vraj po anglicky. A tak celé auto čaká, kým sa my cez okienko porozprávame a minieme jej slovnú zásobu.
Trochu desivo pôsobí miestne náboženstvo, ktoré si stále uchováva isté prvky animizmu. Pred posvätnými miestami vykoná celá posádka auta krátky rituál pripomínajúci prežehnanie. Všetky tieto miesta sú však zdobené rohmi horských oviec, niekedy spolu s lebkou.
V Yamchune nie je nič, ani obchod, ani oficiálne ubytovanie. Spýtam sa pár ľudí, kým sa zjaví starý pán a zavolá ma k sebe domov. Otázku o cene mi vráti. Porozmýšľam, vravím 18€ za dve noci spolu s jedlom. Nikdy som nevidel tak šťastný úsmev, ako sa v tom momente zjavil na jeho tvári. Žiari. Domácnosť je chudobná, no takmer sebestačná, majú kravu, pár sliepok, políčka. Kupujú len cestoviny (1€/kg), múku, čaj, soľ a cukor (1€/kg). Pomerne likvidačné sú náklady na elektrinu- údajne 5-7€ mesačne, a to si treba uvedomiť, že nemajú žiadne spotrebiče, večer pár hodín svietia. Pekná hosťovská izba, vo zvyšnej časti domu vidieť ťažké časy, hoci typická pamírska architektúra má pre mňa svoj šarm.
V dome okrem starého pána žije manželka jedného z jeho synov, spoločne s tromi vlastnými deťmi a jedným ďalšieho syna. Otcovia pracujú v Ishkashime a Khoroghu. A domáca mačka, tá patrí do takmer každej pamírskej domácnosti. Pri pomenovaní nie sú moc kreatívni, často sa volá Murka, pes zase Rex.
Pri jedle mi robí vždy spoločnosť starý pán, žena sa len málokedy ukáže v pozadí. Na večeru dostávam misku s kefírom a chlebom, na raňajky je chlieb a dve vajíčka, na ďalšiu večeru cestoviny s masťou posypané zeleninou pripomínajúcou pažítku, nikdy nechýba čaj. Veľmi podobná strava ma čaká aj v ďalších rodinách, absolútnym základom je chlieb, ktorý ani nie je možné kúpiť v obchode, každá domácnosť si ho pečie sama. V tomto dome sa piecka na chlieb ukrýva pod kobercom, inde majú na varenie už aj elektrickú platničku.
Mäso je veľkou vzácnosťou. Výnimočne v zime, keď sa muži vrátia z hôr z úspešného lovu na horské ovce. Okrem nich v horách žijú svište a vlky, ktoré hladné v zime schádzajú do dedín.
Na útesoch nad Yamchunom sa vypína dominantná pevnosť, najzachovalejšia v údolí. Hradby lemujú celý kopec, pevnosť strážiaca dôležité obchodné cesty z Indie a Číny musela byť podobne veľká ako Spišský hrad, citadela nad priepasťami sa zdá byť nedobytnou. Ako aj na mnohých ďalších miestach, výhľady na Afganistan sú dychberúce.
Kúsok za pevnosťou leží aj domácimi hojne navštevovaný liečivý prameň Bibi Fatima. Vstup je striedavo pre mužov a ženy, vchádza sa bez oblečenia, v miestnosti rozmerov väčšej izby tvorí jednu stenu skala, z ktorej padá horúca voda. Relaxujúce, viac ako štvrťhodinu však nezvládam, studená voda na ochladenie chýba. V okolí sú dokonca dva jednoduché hotely, s radosťou využívam možnosť obeda.
