170km dlhé, 70km široké jazero Yssyk Kol je druhým najväčším alpským jazerom sveta, obrovská plocha obklopená vrchmi pohoria Ťan-Šan, napriek nadmorskej výške 1600 metrov nezamŕza ani v zime. Vďaka mimoriadnej hĺbke tu v minulosti sovietska armáda tajne testovala torpéda, dnes sa chodia na pobrežie v zime pripravovať športovci a v lete oddychovať ku "moru" ruskí či kazašskí turisti.
Na odporúčanie iných cestovateľov som pôvodne chcel navštíviť niektoré z miestnych stredísk so socialistickým nádychom. Vraj je to zážitok, vidieť makety tiav na pláži v životnej veľkosti a podobné relikty, nakoniec ale ostávam v meste Balukchu, najmä z logistických dôvodov.
Ponuka ubytovania je striedma, zbadám bránu s tromi nápismi. Rozumiem len jednému z nich, slovo komnaty ale znie sľubne. Zabúcham. Pani ma vedie dozadu hospodárskym dvorom, zapáchajúcim, okolo drevených maštalí. Po prvý krát mám vcelku obavy, že budem niekde v kurníku medzi sliepkami. Našťastie vymurovala jednu izbu, do ktorej položila štyri postele, hostí však žiadnych nemá. Za noc pýta menej ako štyri eurá, najlacnejšie ubytovanie, aké som mal od začiatku výletu.
Mestská pláž je čistá, akurát zaplnená, deti sa bavia na hrdzavom tobogáne, blízky prístav dodáva industriálny ráz. Kirgizky nemajú problém s dvojdielnymi plavkami, pár žien má cez ne prehodenú blúzku, ktorú sa pri vychádzaní z vody márne snažia napraviť. Pri plávaní sa cítim ako na mori, vlny, obzor bez pevniny.
Pri cestách po severe Kirgizska som často obdivoval moslimské cintoríny. Plné hrobiek, mauzóleí, portálov, postavené z nepálených tehál, nádherné stavby pôsobia ako historické pamiatky. Cintorín v Balukchu nepatrí k tým najkrajším, no konečne mám možnosť sa ísť pozrieť zbližšia. Snáď to nie je úplne nezdvorilé, v krajine na cintoríny nesmú vstupovať len ženy. Ich úlohou je sa za zosnulého modliť.
Centrom turistického ruchu v Kirgizsku je mesto Karakol, na úbočí hôr, ako náš Poprad. V uliciach vidím množstvo batohov, nechýba pár kaviarní a premiérový obchod so suvenírmi. V Karakole trávim deň pred aj po túre, mám tak množstvo času navštíviť všetko, čo je možné, aj mám chuť pozrieť po dlhom čase historické pamiatky či múzea. Navyše, krajina zatiaľ nezačala na cudzincoch zarábať, vstupné nikdy neprekračuje euro.
Pred veľkolepou drevenou pravoslávnou Katedrálou Svätej Trojice ma prekvapia prežehnávajúce sa ženy stredoázijských čŕt. Inú, trochu vesmírnu, skúsenosť nadobudnem pred mešitou Dungan, ženy sa pri vstupe totižto musia povinne zahaliť, a k dispozícii sú len saténové krikľavé plášte. Ide o jedinú mešitu v meste, ktorá prežila časy komunizmu, štýlovo pripomína Čínu, v Kirgizsku dodnes žije menšina etnika Dungan pôvodom práve z Číny.
V centrálnom bazáre sa dá nájsť všetko, otázny je len čas, viac sa ale zabavím na nedeľnom zvieracom trhu. Po dlhej dobe vstávam o šiestej, farmári sú nemilosrdní, majú krutý život. Bazár je väčší ako ten v Oši, zároveň však chýba chaos, organizácia je lepšia. Po oboch stranách viac ako kilometrovej cesty stoje pekne v rade ovce, keby som si chcel nejakú kúpiť, je to ideálne. Niektoré hlavou k ceste, iné zadkom, neviem, čo je z hľadiska predaja lepšie.
Ponuka koní je obrovská, pomedzi zvieratá sa motajú desiatky turistov. Sledujem podkúvanie koňa. Najskôr ho zavedú medzi tyčové zariadenie, dvoma pásmy pod bruchom jemne nadvihnú, aby ledva dočiahol na zem. Povraz sa omotá nad kopytom, ťahom sa donúti noha skrčiť a pevne sa priviaže o dosku. Nasleduje už len zarovnanie kopyta dlátom, pribitie podkovy šiestimi klincami, odcvaknutie z kopyta pretŕčajúcich častí klincov a kôň môže vyraziť.
Regionálne múzeum ponúka chaotickú expozíciu predmetov z domácnosti a vypchávok. Aspoň sa ale niečo nové dozvedám o jurtách. Najkrajšie koberce a pokrývky sú vždy vystavené oproti vchodu, podľa nich možno určiť bohatstvo rodiny. Pod nimi sedí najstarší člen. Napravo je ženská časť jurty, naľavo mužská. To presne zodpovedá realite, ktorú som mal možnosť vidieť. Páči sa mi aj výstava švajčiarskej fotografky, ktorá od 30.-tych rokov 20.-teho storočia cestovala po Strednej Ázii.
Ruský cestovateľ Nikolay Przhevalski je v našich končinách pomerne neznámym menom, skôr si spomenieme na po ňom pomenovaného koňa. Jeho cesty si pritom zaslúžia obdiv, ako prvý Európan zdokumentoval koncom 19.storočia časti Číny, Mongolska a Tibetu. Zomrel práve v Karakole, preto sa mesto za sovietskych čias volalo Przhevalski, dnes ostalo aspoň múzeum pekne zobrazujúce Nikolayove cesty, dokonca s anglickými popismi.
Nohy ma zaniesli dokonca do ZOO. Dvadsiatka výbehov a voliér, veľkosťou a vybavením mierne pod našou úrovňou. Vlky a šakaly pobehovali, vypĺznutý medveď žiaľ vyzeral byť tesne pred smrťou. Najspokojnejšie sa zdali flegmatické ovečky.
Karakol ale nie je prioritne o pamiatkach, všetci tu chodia kvôli horám. Údolia tiahnuce sa na juh od pobrežia jazera ponúkajú množstvo túr podľa ľubovoľných preferencií. Moje pôvodné úvahy o dobrodružnom 5-6 dennom prechode sedlami Ťan-Šanu ostali samozrejme v rovine snových hrdinských plánov, idem na trojdenný trek, takpovediac základnú túru, ktorú si vyberá väčšina. No mal by som navštíviť najkrajšie miesta oblasti.
Ráno prší. Je to aj dobre, aj tak nestíham svoj plánovaný skorý odchod, aspoň sa môžem so spokojným svedomím pomaly motať. Predpoveď je úplne presná, po deviatej hodine dážď prestáva, naskakujem na maršrutku smerom k národnému parku. Je poloprázdna, ku koncu jazdy som dokonca vnútri sám, šokujúci stav, ktorý som dosiaľ nezažil. Musí ísť o nejakú chybu v systéme.
Pri závore je búdka, zaplatím vstupné, chlapík sa ma opýta, či mám stan. ,,Samozrejme," hrdo odvetím. Čo si myslí, že som nejaký amatér? V duchu si pomyslím. Asi má obavy o život turistov, ubytovacie možnosti v horách nie sú. ,,,Tak ešte dve eurá za stan," vráti muž moje myšlienky do reality. Ako jednoducho sa človek nechá chytiť do pasce.
Stúpam dolinou popri divokej riave, smrekovým nezničeným lesom. Údolie sa postupne otvára, stromy rednú, úbočia silno pripomínajú Vysoké Tatry, len skál je menej, namiesto nich pasienky. Poobede sa vracia dážď. Ďalší postup je od stromu ku stromu. Prestane pršať, pohnem sa, aby som o pár minút znova hľadal vhodný smrek. Je tu ale konkurencia. Trio Japoncov, s kreatívne využitými igelitkami, ktoré si natiahli na hlavu. Dievčina sa odlíšila lesklým alobalom. A hlavne veľka organizovaná maďarská skupina. Akurát nedávno som uvažoval, že mimo Európy som Maďarov asi nikdy nestretol. A teraz hneď 20. Rozprávajú stále čosi o világoši, až neskôr som sa dozvedel, že ma nechcú zbiť, ale znamená to jasný, vo vzťahu k oblohe.
Po kilometrovom prevýšení prichádzam do stanového táboru, už svieti slnko. Veľa českých skupín, prekvapujúco aj Izraelčanov, tí ale cestujú sólo, prípadne v pároch. Vraj je Kirgizsko v Izraeli mimoriadne populárnou destináciou. Veselá židovka mi uvarí večeru, má so sebou takmer pojazdnú kuchyňu. Na druhý deň aspoň chápem, prečo je najpomalšia.
Ráno ma víta slnko a ostrý začiatok. Blížim sa k jazeru Ala Kol v nadmorskej výške 3500 m. n.m., hlavnému bodu celého treku. Priezračná voda, štíty, ľadovec, krásne miesto, na ktorom únavených podnikavý Kirgiz dokonca zvezie loďkou. Zástup ľudí sa šplhá ďalších viac ako 300 výškových metrov do sedla. Možno stovka turistov absolvuje rovnakú dennú etapu ako ja, čo je stále znesiteľné číslo, nevnímam, že by boli hory preplnené.
Výhľady na vrcholky Ťan-Šanu a takmer zjazd dole sutinou. Dážď sa znova hlási o slovo. Skupinku ázijských návštevníkov čakajú pod svahom v zelenom údolí kone, pár z nich neskôr vyváľajú v blate. Ja neskončím oveľa lepšie, hoci ako jeden z mála nie som špinavý. Namiesto toho padám do rieky, prechody cez ňu boli takmer nemožné, v daždi sú všetky kamene pod vodou. Ostatní sa vyzúvajú a brodia, ja už nemusím.
Premočený, ale spokojný, veď počasie nemôže negatívne vplyvniť moju náladu, trávim večer v Altyn Arashane. Vysokohorskom zoskupení pár júrt a guesthousov, ktoré láka návštevníkov najmä svojimi horúcimi prameňmi. Malebná priam romantická krajina, tak typická pre Kirgizsko, v diaľke s ľadovcovým štítom.
Záverečný deň ma čaká len zostup dolinou, rýchly, keďže za chrbtom mám mraky a pred sebou modrú oblohu. Stretávam poslednú zaujímavú figúrku, ukecaného Holanďana v mojom veku s typickými dvoma metrami. Vedľa neho privátna sprievodkyňa, najal si asi 150 centimetrové útle 18-ročné kirgizské dievča. Pôsobia vtipne. Podľa mňa sa aj hanbil.
