V roku 2003 zasiahlo oblasť silné zemetrasenie. V priľahlom rovnomennom meste Bam zahynulo 26 200 ľudí, odolať sile prírody nemohla ani hlinená stavba. Ihneď sa ale začalo s obnovou takmer kompletne zbúraného mesta. Okrem iránskej vlády prispela na obnovu Svetová banka, Japonsko, Taliansko či Francúzsko, na pomoc vyslali aj tímy špecialistov, ktorých dopĺňali desiatky dobrovoľníkov. Rekonštrukcia prebieha pôvodnými materiálmi aj stavebnými postupmi, progres je obrovský, hoci ja som pracovať nevidel nikoho.


Na autobusovej stanici do Bamu stretávam Hosseina. Pozná Bratislavu, bol tam s rodičmi na dovolenke. Fotku s hradom má dokonca ako profilovú na facebooku. Síce len pre piatich priateľov, ale aj tak oceňujem takúto propagáciu Slovenska. Chce ísť ku nám študovať. Neviem len, či si vybral najlepšiu možnosť. A ani ako si to vlastne predstavuje. Habká totižto len pár slov po nemecky. A ich vyslovuje ako iš.
Autobus je plný Baluchov. Majú oveľa tmavšiu pokožku ako Peržania, tvár ošľahanú vetrom, šatku okolo hlavy, voľnú košeľu a široké nohavice. Toto stále do veľkej miery nomádske etnikum žije okrem Iránu aj na území Afganistanu a Pakistanu. Tam sa usilujú o nezávislosť, aj formou teroristických akcií. V našich médiách sa Baluchovia negatívne preslávili únosom dvoch Češiek, to sa však stalo na území Pakistanu, kde je pohyb turistov možný len v sprievode policajnej eskorty. V Iráne je situácia pokojná, posledný únos sa stal v roku 2007, išlo vtedy o Japonca, ktorého uniesli pašeráci drog usilujúci sa o prepustenie svojich kolegov. Aj tak sa ale pohyb na východ od Bamu, smerom ku hraniciam, neodporúča.



Samotné mesto Bam vnímam ako mŕtve, príliš prázdne. Pár obchodíkov okolo štvorprúdových bulvárov s datlovými palmami, na ulice by sa ale zmestilo násobne viac ľudí aj áut. Mesto je aktuálne predimenzované. Ono je to dobre, vláda pri obnove po zemetrasení myslela na budúcnosť. Len rozmýšľam, či niekedy nejaká ružová budúcnosť sem, do oázy uprostred púšte, aj naozaj príde.



Smerujem ku hlinenému mestu s citadelou. V minulosti išlo o významnú križovatku obchodných ciest medzi Európou a Indiou. Z mesta sa zatiaľ podarili renovovať len jednu uličku a pár budov. Som tu ale sám a cítim sa ako v starej perzskej rozprávke. Ľahko si predstavujem, ako to tu v minulosti mohlo vyzerať. Na vyvýšenej citadele a jej hradbách pokročili rekonštrukčné práce výraznejšie. Trochu ľutujem, že prístup je povolený len po druhé nádvorie, najfascinujúcejšie pohľady sú však aj tak z diaľky, keď možno vidieť citadelu v plnej kráse.


Večer sa motám uličkami a ''bavím" snahou o nájdenie Balucha v typickom oblečení. No márne. Tí z autobusu pokračovali všetci ďalej, ku hraniciam. Na podobné etnikum si asi budem musieť pár týždňov počkať, kým prídem do Tajikistanu.