Shiraz bol vždy centrom vzdelanosti a kultúry. Osvietení vládcovia mesta radšej zaplatili Mongolom výkupné, ako by ho nechali zrovnať zo zemou a mali vyvraždené obyvateľstvo. Najmä preto sa tu zachovalo množstvo historických skvostov, ktoré sú navyše rozmiestnené v pre turistu výhodných lokalitách blízko centra.
A v Shiraze veru stretnete turistov stovky. Každý, kto ide do Iránu aspoň na týždeň, zaradí toto mesto do svojho programu. Milujú ho aj Iránci. Všetci mi vždy odporúčali svoje rodné mesto. A k tomu pridali Shiraz. S túžobným povzdychom. Ženy by povedali, že ulice mesta pôsobia romanticky. Mne trochu pripomínajú atmosféru letoviska na pobreží Stredozemného mora. Osobne príliš necítim závan exotiky. Stánky s kebabom sú vystriedané pizzou a hamburgermi, oceňujem ale všadeprítomnú zeleň.
Napriek tomu Shiraz určite nie je preplnený, ako napríklad turistické centrá v západnej Európe. No mal som problém s nájdením ubytovania, prvých päť hotelov bolo plných. V sezóne je asi vhodné mať vopred rezerváciu. Nárast počtu turistov je aktuálne vyšší ako nárast ubytovacích kapacít, predpokladám však, že pôjde iba o dočasný jav a postupne sa ponúka prispôsobí dopytu. Teta v mojom hostely ma však nemá rada. Je to ale vzájomné, ani ja ju, jej úsmevy sa mi zdajú falošné. Len sa snaží predať zájazdy. A keďže ja všetky predražené odmietam, musím sa jej každé ráno opakovane pýtať, či ešte smiem ostať. Ona by bola najradšej, keby sa jej hostia striedali každú noc, z výletu do Persepolisu ma rovnaký zisk ako z jednej noci za ubytovanie.
V Shiraze sú hrobky dvoch slávnych básnikov, Hafeza a Sa'adiho. Z estetického hľadiska možno nejde o tak zaujímavé miesta, minimálne jedna z nich by ale mala byť takpovediac povinnou návštevou. Poézia je určujúcim integrálnym prvkom perzskej kultúry. Iránci svojich básnikov milujú. Hafezova zbierka je asi druhou najpopulárnejšou knihou v krajine, samozrejme po koráne. Je zaujímavé, že v Perzii sa dlhé storočia písala len poézia, próza sa vôbec nerozvýjala, dôvody mi ale zatiaľ nikto nedokázal vysvetliť.
Do nádherného chrámu Shah-e Cheragh je ideálne ísť v noci a užiť si dokonalé nasvietenie. V jednom z najposvätnejších miest pre šíítov je pochovaný brat Imama Rezu. Pravidlá sa neustále menia, aktuálne je vstup adekvátne oblečených cudzincov povolený, dokonca ako možno v jedinej pamiatke sa neplatí vstupné, navyše sa povinne prideľuje sprievodca. Jeho výklad je pútavý, no trochu mi je ľúto, že nemôžem venovať dostatok času fotkám, nechcem ho zdržovat.
Naopak, mešitu Nasir-al-Molk treba navštíviť ráno. Len vtedy cez vitrážové okná svieti slnko a vy tak máte možnosť vidieť obrázky známe z každého cestopisu. Teda teoreticky. V skutočnosti sa vnútri bude tisnúť množstvo ľudí a o peknej fotke môžete len snívať. Finta je prísť pred oficiálnym otvorením, ktoré je o ôsmej, mňa s pár Japoncami pustili už o pol. Mal som tak čas si trochu vychutnať atmosféru tohto jedinečného miesta. Hoci som aj musel fotiť Japoncov.
Veľkým prekvapením bol pre mňa Qavam house, alebo inak Zinat ol-Molk. Na prvý pohľad obyčajný dom skrýval sálu plnú maličkých zrkadiel, fascinujúce miesto, ktoré určite v Shiraze nemožno vynechať. V podzemí navyše nájdete múzeum so slávnymi postavami perzských dejín, všetky popisky sú aj v angličtine.
Veľmi sa mi páči spôsob, akým Iránci trávia svoj voľný deň. Je piatok, niečo ako u nás nedeľa. Park Azadi je plný ľudí, piknikujú, športujú, alebo len sedia na lavičkách a debatujú. Prijímam pozvanie na pár partičiek šachu. Čoskoro však zisťujem, že to nebol až tak dobrý nápad. Hrajú nesmierne rýchlo a o pár tried lepšie ako ja. Mohol by som pokračovať, ale asi by som musel začať tvrdiť, že som napríklad z Maďarska. Presúvam sa radšej k pingpongovým stolom, kde dopadnem oveľa lepšie. Hrá sa aj volejbal, ktorý je spoločne so zápasením a futbalom najpopulárnejším športom.
Ešte viac zelene nachádzam v Unesco záhrade Eram, rozloženej okolo krásneho paláca z éry Qajar. Miesto síce nie je doslovnou oázou pokoja, z priľahlých ciest je počuť hluk, prechádzka pomedzi kvety a stromy je aj tak veľmi príjemná, trávniky priam lákajú na odpočinok.
A samozrejme, Shiraz by nebol iránskym mestom, keby nemal bazár. Vo Vakile neviem, či mám skôr obdivovať klenbový strop, alebo vystavené majstrovské kúsky. Predovšetkým obchody s perzskými kobercami a keramikou sú pastvou pre oči. Otázny by už asi bol názor peňaženky.
