Hoci som nemal veľké očakávania, nemôžem zatracovať ani samotný Kerman. Podobne ako Sanandaj je mesto rozdelené na dve časti. V tej bohatšej v okolí námestia Azadi nachádzam luxusnejšie obchody s oblečením, elektronikou. Vo výstavbe je cestný podchod popod námestie, ktorý ho odbremení od dopravy.
Viac ma zaujme námestie Shohada. Je lemované drobnými predajcami ovocia, zeleniny či korenín. Lepšie sa však dá nakúpiť na blízkom bazári. Klasické preplnené uličky pod historickou klenbou sa otvárajú do príjemných otvorených priestranstiev so zeleňou, ponúkajúcich odpočinok pred všadeprítomným ľudským ruchom.
Medzi oboma námestiami premáva frekventovaná mestská doprava. Rýchlo odhaľujem jej princíp. Na prvý krát sa mi však aj tak nepodarí zaplatiť. Kým si vyberám peňaženku, kývne mi dievča a dva krát pípne svojou čipovou kartou. Bol to prvý a posledný pohľad, ktorý mi venovala. Nestihol som sa jej ani poďakovať.
V uliciach mesta sa potulujú dve postavičky. Narazili na mňa, a ako som neskôr zistil, aj na ďalších ľudí z hostela. Motanie sa bazárom a vyhľadávanie turistov bude zjavne ich neoficiálnym zamestnaním. Pán v hnedom úbore začína nenápadnou debatou o mne a Iráne, kým prejde na svoju ponuku zájazdu. Celkom ťažko sa s ním však dá dohodnúť, keďže nemá ani telefón. Biznis model by ešte mohol trochu prepracovať. Oveľa sofistikovanejšie pôsobí menší zavalitý pán. Jeho doménou sú filozofické otázky o zmysle života, šťastí a pravde. Debata s ním je spočiatku zaujímavá, opakovane sa pýta "prečo", čím sa dostávame k podstate vecí. Ale žiaľ, iba zdanlivo, odpovede nemá, len otázky.
Hlavným dôvodom, prečo ísť do Kermanu, je púštna oblasť Kaluts, nachadzajúca sa v púšti Lut, jednom z najhorúcejších miest sveta. Kaluts sú v podstate zvetrané piesočné púštne hory bizarných tvarov. Fascinujúce miesto, obzvlášť keď sa na jednu z tých hôr vyštverám. Pred očami sa mi rozprestrie nádherná krajina.
Najskôr som sa však ku Kaluts musel dostať. A to nebolo až také jednoduché. Na internete sa ceny zájazdov pohybovali okolo sumy 100€. Násobne nižšiu sumu by som aj bol ochotný zaplatiť, no v samotnom Kermane som nenašiel žiadnu agentúru. Až tak usilovne som ale nehľadal.
Opäť idem po vlastnej osi. Vyzbrojím sa plným batohom vody, plány na západ slnka v púšti ale radšej nechávam len vo svojich snoch, zdá sa mi to príliš riskantné. Zdieľaným taxíkom sa odveziem do Shahadu, posledného mestečka pred púšťou. Za ním sa už vinie len osamelá cesta a afgánska hranica.
Obyvatelia dedinky vyzerajú byť skúsenými užívateľmi afgánskych tovarov. Vyznávajú maximálne nihilistický prístup. Moja obvyklá taktika vôbec nezaberá. Prechádzam sa štyri krát hore dolu hlavnou ulicou, čakám, kým ma niekto osloví, no tentoraz nič. Pritom každému asi musí byť jasné, že som tam neprišiel obdivovať ich pár domčekov. Po pol hodine skúšam byť aktívny. Opýtam sa niekoľkých ľudí, odmenou sú mi ale prevažne prázdne pohľady. Taxíky žiadne.
Zrazu ale zbadám džíp s nápisom Kaluts desert VIP. Podídem k nemu a pánovi podávam mobil so zapnutou kalkulačkou a otázkou na cenu. Ako mnohí pred ním mi do neho začne písať svoje telefónne číslo. Ochrana osobných údajov tu nie je príliš známy pojem. Nakoniec sa ale cenu dozviem a rozradostnený pomaly otváram dvere. Predbehne ma však jeho manželka, nasadne, pán povie len "domov" a odchádza.
Volím poslednú variantu, chcem ísť stopovať na hlavnú cestu. Prejdem len pár metrov bočnou uličkou, keď sa otočí oprotiidúce auto. Muž z Kermanu, stavebný inžinier, ide spolu so svojou priateľkou na dvojhodinový výlet do Kaluts. Spadli mi priam z neba. Hovoria po anglicky, zasypú ma všetkými možnými koláčikmi a otázkami. Dievča je veselé, pri iránskej hudbe na prednom sedadle takmer tancuje, na hidžáb kašle a neskôr dokonca po prvý krát vidím v Iráne bozk. Jej priateľ pridáva pár poznatkov o púšti, ja zase svoje kvalitnejšie fotky, ktoré im neskôr posielam.
Kaluts sa mi páčia viac ako púšte v Maroku či Jordánsku. Navštíviť ich neorganizovaným spôsobom ale asi nie je najlepším nápadom. Nestretli sme žiadne iné auto, bez nich by som sa tam s veľkou pravdepodobnosťou nedostal. Zjavne som tentoraz mal viac šťastia ako rozumu. Alebo odvážnemu šťastie praje. Či skôr šťastie sadá aj na vola?
