Športové hry sú v Kirgizstane stále živou tradíciou, v menšom merítku sú súčasťou svadieb, dôležitých rodinných udalostí alebo osláv začiatku nového roku. Podujatie, ktoré som navštívil, však bolo určené prioritne pre turistov, čo ale neubralo veľa z autencity a pridalo istý edukatívny rozmer.
Turistický priemysel a infraštruktúra sú v Kirgizstane rozvinuté na mimoriadne slušnej úrovni, na čom má dominantnú zásluhu organizácia CBT (Community based tourism). Jej zástupcov, väčšinou mladých ľudí so znalosťou cudzích jazykov, je možné nájsť v každej turisticky trochu významnejšej oblasti po celej krajine. Dokážu zoorganizovať všetky možné aktivity, poskytujú informácie, podporujú ubytovanie v súkromí. V neposlednom rade usporiadavajú športové hry a akcie prezentujúce kirgizskú kultúru, počas celého leta, každý týždeň má jedna z lokálnych pobočiek podujatie vo svojom regióne.
Nie všetko je samozrejme úplne ružové. Niekedy sa ľudia z CBT snažia poskytnúť zamestnanie toľkým miestnym ľuďom ako je len možné a zbytočne prezásobia túry, trvajú na nosičovi aj kuchárovi, akoby nosič nevedel aj niečo uvariť. Takisto sa tvária, že túry sú orientačne príliš náročné na nezávislý treking. Ich služby zvyknú byť predražené o 10-30% oproti tomu, akoby si človek veci ako prenajatie koňa či nájdenie taxíka a ubytovania zariadil sám, na druhej strane je tu istá garancia kvality.
Na hry som sa veľmi tešil, aj keď mal obavy, ako budú prebiehať a či budú moje očakávania naplnené. Alebo či nebudem len kvapkou v mori cvakajúcich a oslepujúcich fotoaparátov. Všetko ale dopadlo na výbornú.
Asi 150 turistov bol presne ten správny počet, cítil som sa ako na skutočnom podujatí, no zároveň bol zachovaný lokálny charakter, družná atmosféra. Len jedna skupinka z Číny. Pred programom si ju vytrpeli dievčatá v lokálnych krojoch. Číňania ich zbadali a šprintom sa k nim rozbehli, všetci ôsmi samozrejme nevyhnutne potrebovali sólo fotografiu. Mladé Kirgizsky sa vytrvalo usmievali. Druhou zaujímavou partiou bola skupinka dvadsiatich dôchodcov na stoličkách. Na tom by ešte nič nebolo. No zo stoličiek sa nepohli počas celého dňa.... čím viac ako polovicu programu proste nemohli vidieť. Niečo ale počuli.
Program odštartoval kultúrnymi ukážkami, dievčatá v kirgizských krojoch tancovali, iné hrali na ľudových nástrojoch, mladý chlapec recitoval epos manas. Trochu staromódne pôsobila len postaršia mužsko-ženská spevácka dvojica, ľudové piesne ale mali veselý nádych.
Nasledovali ukážky remesiel. Výroba kobercu Ala Kiyiz začínala čiernym pásom vlny, na ktorom sa pridávaním zafarbených kúskov vlny vytvárali národné motívy ovčích rohov, kvetov atď. Hotový pás sa za polievania horúcou vodou zroloval do trstiny, omotal plátnom a na vzniknutý valec všetci pol hodiny skákali. Na konci rolku ešte valcovala staršia pani svojimi rukami, pre zabezpečenie šťastného koberca v smere, v ktorom nesmeli stáť žiadni muži. Výsledné dielo bolo po rozbalení na moje prekvapenie naozaj použiteľným kobercom. Jeho dražba ale aj tak nevyniesla viac ako vyvolávaciu cenu 12€. Dominantnú väčšinu na hrách predstavoval typ cestovateľov, ktorí si proste koberce nekupujú. A stoličkári... tí boli zase príliš ďaleko.
Jednoduchšie vznikal koberec Shyrdak, z farebného plátna babka vystrihla vzory, ktoré neskôr spolu zošila. Boorsok, niečo medzi pečivom a zákuskom, bol štvorček cesta vysmažený vo veľkom lavóri, s výbornou chuťou.
Po obede s klasickým plovom prišiel na rad vrchol programu- konské hry. Nevšedným zážitkom bolo konské pólo s mŕtvolou kozy, v Kirgizsku je tento tradičný stredoázijský šport nazývaný Ulak Tartysh. Dva tímy z horských dedín, zložené zo šiestich jazdcov, cválali k mŕtvemu telu kozy pohodenému asi 100 metrov pred nimi. Cieľom bolo mŕtvolu zodvihnúť a dopraviť do pneumatiky na opačnom konci hracej plochy, predstavujúcej bránu.
Už samotné zdvihnutie kozy za cvalu je náročnou úlohou, obzvlášť niektorí nešťastníci boli akoby príliš krátki, alebo im dali veľkého koňa. Mŕtvolu bolo povolené držať len pri konskom boku, čo dávalo súperiacem tímu príležitosť na jej vytrhnutie. K základným taktikám patrilo blokovanie, boj o pozíciu, medzi oboma dedinami cítiť rivalitu, v prachu sa za pokrikov naozaj tvrdo bojuje o víťazstvo.
Mierumilovnejšou hrou je Kyz Kuumai. Chalan na koni cvála za jazdkyňou, vyhráva, ak sa mu podarí dievča za cvalu pobozkať na líce. Ak nie, nasleduje opačná situácia, tentoraz dostane náskok jazdec, úlohou dievčaťa je len buchnúť chalana do chrbta.
Tiyin Engmei bolo zápasenie dvoch do pol pása vyzlečených mužov s cieľom zhodiť protivníka z konského chrbta. Indiánske príbehy mi pripomína hra, pri ktorej sa jazdci za plného cvalu pokúšajú zodvihnúť na zemi ležiace malé vrecko peňazí. Všeobecne vládne príjemná atmosféra, turisti sa bavia, Kirgizi vyzerajú, že tiež, že skutočne súťažia, športujú, nemám dojem žiadnej "umelosti".
Večerný záver programu obstará opäť dvojica so svojimi kirgizskými diskotékovými šansónmi. Rozumiem len opakujúce sa slovo jailoo, zjavne sa spieva o pasienkoch. Nakoniec sa odoberiem na svoju prvú noc v jurte, v ktorej mi medzitým moja domáca rodinka zakúrila. A zasvietila, na pozvanie hmyzu každého druhu. Jurta je moderná, na streche sa skvie malý solárny panel. Pokrok nezastavíš.
Ráno sa snažím zohnať odvoz naspäť do mesta Kochkor. Všetci miestni vravia, že pôjdu až po obede. O jednej, možno vraj o druhej. Neverím im ani slovo. Dobre viem, že to znamená, že o tretej začnú uvažovať o odchode, o piatej ma posadia do auta a o siedmej by sme asi vyrazili. Podarí sa mi dostať do taxíka, zaplateného dvoma Izraelcami. Samozrejme, platím aj ja, potajomky do vačku šoféra. Vraj nemám Izraelcom nič povedať, keď sa ma na to budú pýtať. Uvažujem, ako zo situácie vykľučkovať. Nechcem pred nimi vyzerať ako príživník. Rozhodnem sa potopiť ziskuchtivého vodiča. Otázka nakoniec ale nepadne. Mal šťastie.
