Olkhon je najväčším ostrovom Bajkalu, leží približne v strede jazera. V minulosti bolo územie osídlené mongolským etnikom Buryatov, dnes je obyvateľstvo takmer výlučne ruské. Pôvodne som sa sem ani nechystal ísť. Pri mojich internetových rešeršoch ma ostrov nezaujal. No Saša, Rus, s ktorým som chodil po Uzbekistane, rovnako ako ďalší cestovatelia, ktorí pri Bajkale už boli, si Olkhon nevedeli vynachváliť. A mali pravdu.
Na moje prekvapenie je ostrov pomerne turistickou destináciou. Dominujú Kórejčania, tí z juhu, doplnení Číňanmi a domácimi Rusmi. Takže nie je žiadny problém s dopravou, aj na konci sezóny idú tri staré gazíky denne. Len sa mi zdajú trochu drahé, 11,5€ za 300 km, obzvlášť keď Putin nedávno prikázal vyasfaltovať cestu až ku Olkhonu. No dopravu na stanovišti monopolne ovláda jedna firma, odkiaľ idú miestni, sa mi nepodarí zistiť. Škodoradostne ma ale poteší, že Kórejčania platili ešte viac.
Putujeme rovnou pustatinou, tu lesy chýbajú. Olkhon nie je s pevninou spojený mostom, musím sa naň dostať krátkou plavbou na kompe. Potom už len 40 km do Khuziru, centra a jediného mestečka na ostrove, po hrboľatých, čiastočne piesočnatých poľných cestách. Iné na Olkhone nie sú.
Ubytovaný som v jurte na okraji Khuziru, ako jediný hosť. Spoločnosť mi na dvore robí mačiatko, šteňa a väčší pes. Mojou hlavnou úlohou je priplížiť sa na raňajky tak potichu, aby to podľa možností ani jeden z tejto trojice nezistil. Inak kľud nenájdem.
Khuzir je sympatickým mestom. Idylické drevené domčeky rôznych tvarov a farieb, severská architektúra má svoje nesporné čaro. Za mestom na pobreží čnie z vôd Bajkalu šamanská skala, posvätné miesto pre Buryatov. Aktuálne sú však totemy asi skôr turistickou atrakciou. Mám šťastie na oblakmi dotváraný západ slnka, impozantné divadlo.
Po ostrove sa organizujú jednodňové výlety v gazíkoch, ja ako tradične mám dostatok času a chute miesto precítiť po vlastnej osi. Podmienky ciest mi síce nedodávajú optimizmus, no aj tak si idem prenajať bicykel. Okom zbežne obzriem bohatý výber z minimálne dvadsiatky, najskôr ale potrebujem pas na vybavenie povolenia pre vstup do národného parku, ktoré mi aj tak nikto nekontroluje. Keď sa vrátim, všetky bicykle sú rozobraté Číňanmi. Vždy som vedel, že čínske skupiny sú nebezpečné.
Nakoniec beriem bicykel spred jednej reštaurácie. Rád by som prešiel 45 km po pobreží k najsevernejšieme bodu ostrova, mysu Khoboy, čo pokladám za realistický celodenný cieľ aj pre podpriemerného cyklistu, akým som. Nechcem sa vyhovárať, no podmienky boli proti.
Raz som v piesočných závejoch, potom na šialených hrboľoch. Neviem si vybrať, čo je horšie. A keď sa ledva vyplazím na kopec, zjazd na takomto teréne nie je možný. Vrcholom je niekoľko kilometrová pláž s hlbokým pieskom, na ktorú som sa predtým pri pohľade do mapy tešil. To som však nerozmýšľal. Po pláži sa totižto na biku nejazdí. Ale tlačí.
Útrapy mi kompenzuje sibírska príroda. Žlté lúky zvažujúce sa k hlbokému Bajkalu, príležitostne malebná dedinka, či pár domov. Čas, či skôr tma, sú neúprosní, a tak sa otáčam päť kilometrov pred mysom, pri skalisku Traja bratia. Aj tak neviem, ktoré tri skaly to akože majú byť.
Ku koncu začínam cestu nenávidieť. Nie sú to obyčajné výmole. To by bolo úplne v pohode. Ale pasáže s "vlnkami", pravidelnými kopčekmi v dvadsaťcentimetrových rozostupoch. Keď na podobný úsek aj v minimálnej rýchlosti nabehnem, cítim fyzickú bolesť, hrkotajú mi kosti na rukách. A prehadzujú sa vnútorné orgány.
Môj druhý výlet bude peší. Chcem prejsť asi 20 km krížom na druhú stranu Olkhona údolím Tashkiney, naspäť okolo jazera Shara. Trasu som náhodne vybral v mape, no ako som potom zistil, obe miesta sú tu celkom známe. Aj tak ale na mňa moja domáca neveriacky pozerá. Odmietne aj platbu vopred za ďalší nocľah. Asi neverí, že ma ešte uvidí.
Obavy majú aj moji raňajkoví spoločníci, a tak sa ku mne pridajú. Až na mačiatko. To si na výlet netrúflo. Vystúpim lúkami na vyhliadku nad Khuzirom, ponorím sa do lesa. Psi neustále šantia okolo, bijú sa, ak neskáču po sebe, tak po mne. Bláznivé šteňa provokuje. Len tak si kráčajú, a zrazu kusne psa do chvosta. Alebo ucha. A začína naháňačka.
Zídem pekným údolím, predo mnou šíri Bajkal. Naozaj ako more. Na brehu dvojica zvláštnym spôsobom loví ryby. Na vode 15-20 metrov ďaleko majú položené niečo pripomínajúce malú plávajúcu kolísku, držia ju na lanku a postupne posúvajú. Na lanku ponorenom vo vode sú háčiky s návnadou. Primitívny spôsob, no ryby sú chytené.
Podíde ku mne žoviálny bodrý Rus. Rozpráva a rozpráva, ukáže mi, kam mám postaviť stan. Dostaviam, a Rus sa objaví s tromi paličkami plnými opečeného mäsa. Som hladný, také pozvanie už neodmietnem. Nakŕmi dokonca aj moje dva psy, on sám má dvoch krásnych zlatých retrieverov, ktorí sú vlastne bieli.
Posedíme pri ohni, aj s jeho trochu nesmelou, avšak tiež milou manželkou, dostanem ešte chlieb, domáci koláč, ochutnám víno. Pracuje ako hasič a je vášnivým rybárom. Nadšene mi ukazuje fotky svojich úlovkov, povinne chválim.Vedľa auta má postavený veľký štvorcový stan bez dna. V zime s ním chodí na Bajkal, sedieť a mrznúť pri diere.
Cesta späť je v opačnom slede, začíname v jesennom sibírskom lese hrajúcom farbami. Jazero neexistuje, len sfarbená lúka. Psi sú neunaviteľné, iba čoraz špinavšie, obdivujem najmä šteňa. Ešte hlúpe, schopné behať za motýľmi. Nakoniec ich ale oboch dovediem domov. Alebo oni mňa. Vec pohľadu.
