Pred mestom Urgench vidím po prvý krát Amudaryu, bájny Oxus. Mohutná rieka, tepna, ktorá po stáročia prinášala život. Urgench pôvodne ležal 150 km smerom na západ, keď však rieka zmenila svoje koryto, obyvateľom neostala iná možnosť, ako sa presťahovať a postaviť nové mesto. Okolo sú ovocné sady, ženy pracujúce na poliach. Stále dominuje teplomilná bavlna, ktorú na jeseň budú povinne zberať všetci uzbeckí školáci.
Pred mostom ponad Amudaryu je z oboch strán stopka. Vždy po dvaja policajti, kývnu si so šoférom. Rovnaký nezmyselný rituál sa opakuje pred každým trochu väčším mostom v Uzbekistane, nikdy sa nič nekontrolovalo. V Urgenchi chcem len zmeniť taxík, nakoniec však na pulzujúcom bazári strávim hodiny.
Okolie Urgenchu zasahujúce až na územie dnešného Turkmenistanu nesie historický názov Khorezm. Už pred 3000 rokmi tu vznikla ríša, o ktorej nevieme prakticky nič. Prekvapujúco sa ale zachovali jedinečné púštne hrady, postavené špeciálnou technológiou z riečneho piesku, ktorej podstata doteraz vedcom uniká. Približne 20 z nich je možné navštíviť, ďalšie desiatky sú pravdepodobne ešte pochované pod pieskom. Raj pre archeológov aj fanúšikov hradov, k prístupu treba nájsť schopného taxikára a nezabudnúť na množstvo vody. Ten náš spočiatku netušil, kam chceme vlastne ísť, pýtal sa, v ktorej provincii akože tie hrady sú. Pomohlo, až keď zavolal pár kamarátom, aj tak ale podcenil situáciu a takmer sme ostali v púšti bez plynu.
Hodvábna cesta nikdy nebola jedna pevne stanovená cesta, išlo o sieť trás spájajúcich východ zo západom s vybudovaným zázemím pre cestovateľov, karavanseraje ležiace na vzdialenosť jednodenného pochodu poskytovali nocľah a stravu. Máloktorý obchodník ale išiel celú trasu, väčšinou tovar niekoľkokrát zmenil majiteľa. Hodvábna cesta všaj nebola len o obchode, rovnako dôležitý, ak nie historicky významnejší, bol prenos kultúrnych a vedeckých poznatkov. Na jednej z bočných trás Hodvábnej cesty ležala aj Chiva, vtedy menej významné miesto v ríši Khorezm.
Až po jej páde a dobytí Mongolmi nastáva slávne obdobie Chivy. Fascinuje ma, že ešte len pred 200 rokmi bol Chivský chanát absolútne neznámym miestom pre Európanov, doslova zem nepoznaná, odrezaná od sveta nepreniknuteľnými púšťami. Ruskí a britskí cestovatelia, v prestrojení za pútnikov či obchodníkov, sem podnikali ojedinelé výpravy s cieľom získať vojensky potrebné informácie. Mesto bolo preslávené najväčším ázijským trhom s otrokmi, zásobovaným lúpežnými turkménskymi kmeňmi a kazašskými nomádmi, smrteľne nebezpečné okolité územie prispievalo k izolovanosti chanátu. Najvyššiu cenu mali Rusi, tri krát menej sa platilo za Peržanov a šesť krát menej za otrokov zo susedných chanátov, kokandského a bucharského.
Právo niekoľko tisíc ruských otrokov bolo vhodnou zámienkou na pokusy o cársku anexiu územia. Prvá výprava v roku 1717 končí vyvraždením štyroch tisícov Rusov pod vedením princa Bekovicha. Jeho hlava následne podnikne oslavnú cestu po ostatných chanátoch. Miestni despotickí a nesmierne krutí vládcovia nemajú žiadnu predstavu o svete. Chvália sa štyrmi delami a pýtajú sa vyslancov, koľko diel majú Rusi, Britov, vtedy ovládajúcich polku zemegule, pokladajú za ruských vazalov, myslia si, že sa môžu brániť svojou chaotickou nevycvičenou armádou za svojimi hlinenými hradbami. Pritom ich jedinou zbraňou sú prírodné podmienky, cez púšte nedokážu v zime a v lete prejsť ani neunaviteľní kozáci. Postupne však našťastie prišli k rozumu a koncom 19. storočia dobrovoľne kapitulovali, čím sa zabránilo inak nevyhnutnému zrovnaniu zo zemou ich miest.
Čo by bola nesmierna škoda. Ičan-Kala, centrum Chivy obohnané 2,5 kilometrovými hradbami, je jedným z najzachovalejších historických komplexov sveta. Prechádzka pomedzi dvestoročné budovy je ako byť v živom múzeu. Všetko dokonale zrekonštruované, niektorí tvrdia, že až umelé. Áno, na hlavnej ulici lemovanej stánkami so suvenírmi sa ledva tmolia skupinky dôchodcov. Ale aj Uzbečky, vo svojich pestrofarebných vyšívaných šatách. Čierne vlasy, okrúhla súmerná tvár, nad hlavou pekné slnečníky. Ladne pomaly korzujú ulicami. Ženu oblečenú v západnom štýle v Chive nenájdete, tu si ctia tradície. Usmievajú sa, občas sa skupinka dievčat odváži prehodiť pár slov. Staršie na mňa aspoň zablýskajú zlatými zubami. Navyše, stačí odbočiť a v bočných uličkách som sám, tu stále žijú obyvatelia, deti behajú, ženy prášia koberce, cez otvorené dvere občas nakuknem do domácnosti.
Po Ičan-Kale sa sa možno prechádzať aj zadarmo, obdivovať nedokončený minaret Kalta Minor, z ktorého malo byť vidieť až do Buchary. Život mal ale iné plány a po smrti chána sa grandiózna stavba zastavila. Ja si kupujem dvojdňový lístok oprávňujúci k vstupu do sedemnástich múzeí a pamiatok. Nemá význam ich špeciálne hladať, keď náhodou na niečo natrafím, vojdem dnu, príjemný oddych. Expozície sú podpriemerné a na pár minút, občas vo dverách zobudím driemajúcu ženu, ktorej úlohou je dať podpis na moju vstupenku.
Viac vzrušenia prináša nedeľný bazár za hradbami. Pulzujúci a plný farieb. Ženy zo širokého okolia prišli poklebetiť a popri tom skúsiť predať ovocie, zeleninu. Blúdim uličkami a nasávam atmosféru. Chýbajú len tí otroci, inak sa dá ľahko preniesť o pár storočí naspäť.
V Chive ostávam tri dni, užívam si klimatizovanú izbu a výborné raňajky v hosteli priamo pred bránou do Ičan-Kaly. Prvú noc som na izbe s nemeckým cyklistom. Jeho meno som už zabudol. Nikdy ale nezabudnem, ako vyzeral. Smrť mu číhala z očí, unavenejší a strhanejší výraz tváre som nikdy nevidel. Vyštartoval v apríli. 2016. A je pred ním turkménska púšť Karakum. Srandovný človek.
Ja na tom nie som oveľa lepšie. Zisťujem, že môj organizmus teploty 40+ proste nezvláda. Pri prvom pokuse o návštevu mesta sa po trištvrte hodine ledva doplazím naspäť na hostel. Závidím ženám so slnečníkmi, rozmýšlam, či búrať rodové predsudky a tiež si jeden kúpiť. V ponuke pre mužov sú tradičné baranice. Vtipné. Volím stratégiu rýchlych presunov medzi tieňmi.
