Presne podľa dohody prichádzam ráno o siedmej na stanovisko džípov smerujúcich do Pamíru. Škoda len, že Zhora, môj potenciálny šofér, zjavne nič nedohodol. Len apaticky stojí, občas s niekým prehodí pár slov, no kým strechy ostatných džípov sa postupne plnia, na tej našej dlho svieti iba môj batoh.
Malé parkovisko pôsobí naozaj expedične, plné džípov, batožina sa uväzuje na strechách, avšak prekvapujúco som spomedzi desiatok cestujúcich jediným turistom. Teší ma aspoň, že Zhora má najlepšie auto zo všetkých, novú čiernu Toyotu Landcruiser.
Po flegmatických dvoch hodinách vyrážame. Dvanásť ľudí, vrátane vodiča a troch detí. Cesta do Khoroghu, mesta v srdci Pamíru, trvala ešte pred pár rokmi 16-18 hodín, dnes už len okolo 12. Čoraz viac úsekov je postupne pokrytých asfaltom, jedinú pozemnú dopravu ale stále zabezpečujú džípy, letecká linka bola zrušená pre nevyhovujúci technický stav lietadla. A na nové tadžické aerolínie peniaze nemajú.
Úvodné hodiny stúpame krajinou s do žlta spálenými trávnatými svahmi. Každú chvíľu policajná kontrola, vodič vyskočí, zaplatí za "kontrolu" v prepočte 10 centov a ide sa ďalej. Teda, to v prípade, keď je všetko v poriadku, inak by bola suma pochopiteľne úplne iná. Istá forma výpalného, ale keď sa už policajti v tom teple unúvali... Vyškriabeme sa do viac ako trojtisícového sedla Shurabad, prvé dychberúce výhľady na Afganistan, aby sme ihneď klesli 2000 metrov do údolia rieky Panj, ktorá stovky kilometrov oddeľuje Tadžikistan od Afganistanu a z ktorej sa po sútoku s Vakhshom stáva Amudarya. Začína Pamír, divoké pohorie prezývané aj Strecha sveta, ktoré pokrýva prakticky celý východ Tadžikistanu a zasahuje aj do Afganistanu a Číny.
Takisto začína pravá zábava. Lúčime sa s asfaltom a nasleduje štýl miešačka plus práčka v jednom. Nikdy som asi nezažil takto scénickú jazdu. Hodiny neviem, kam skôr pozrieť, úzke údolie je doslova vrezané medzi ostré štíty Pamíru, jedna nádherná scenéria strieda druhú. Na protiľahlej strane rieky sa občas objavia na skalách prilepené afgánske dedinky, medzi nimi v ostrých svahoch vytesaná cesta. Vidím džíp, ktorému po zosuve pôdu trčí z rieky len strecha, ďalšie dva sa ho snažia zachrániť. Neviem si predstaviť, ako tam Afgánci dopravia bager či iný mechanizmus na opätovné sprejazdnenie, ich cesta vyzerá byť ešte dva krát horšia ako tá tadžická. Snáď nenechajú dedinky napospas osudu.
No nie nebezpečná cesta, lež niečo iné ma zneisťuje. Vedľa mňa sediaci tadžický vojak. Za celú cestu neprehovorí ani slovo. Avšak zato mu z úst vychádza niečo iné. Paradoxne sa práve on ukáže ako najslabší článok. Vďaka nemu ale máme časté prestávky a ja mám príležitosť aspoň na niekoľko fotiek. Pre mňa dosť nepochopiteľné, no deti zvládajú dlhú a náročnú jazdu výborne, v kuse ma núkajú cukríkmi.
Vystupujem v mestečku Rushan, odkiaľ je to bližšie na zajtrajší trek. Posádka má spočiatku obavy ma tam v noci nechať, no ponuka ubytovania v Pamíre je dnes už široká, zastavujú mi pred homestayom. Domácky to ale na prvý pohľad nevyzerá, z dverí vychádza pupkatý starý pán v červenom tričku a klobúku na štýl Texasana.
O pár minút vchádza jeho starostlivá manželka s dcérou. Babka má v mobile možno viac aplikácií ako ja, ihneď zapína prekladač, učí sa vraj dokonca po anglicky,robí všetko pre moje pohodlie. Počas večere debatujem s dcérou. O tom, prečo tu ľudia vyhadzujú všetky odpadky von oknom, ako tomu bolo pri jazde džípom. Zatiaľ sa v rozsiahlej krajine strácajú, nekopia sa, tak si akoby neuvedomujú, že na danom mieste ostanú desiatky rokov. A keďže zberať ich nikto nikdy nepôjde, postupne ich aj začne vidieť. Ale aj o prezidentovi Rahmonovi, ktorý za 25 rokov pri moci dostal svoje chápadlá všade. Bez jeho požehnania nie je možné v krajine spraviť nič, nepohodlní novinári či opoziční predstavitelia končia často vo väzení. Ľudia deficit demokracie nevnímajú, na zalepenie očí im stačí relatívna stabilita. Aspoň už nie je občianska vojna. Občas sa aj postaví nová cesta. Za čínske peniaze. Vzniká závislosť.
Pamírčania majú na všetko čas. Žijú v kľude, v prítomnosti, nikam sa neponáhľajú. Ponúknu mi odvoz na križovatku do údolia, pár km, čakám 1,5 hodiny kým sa dorozprávajú, pripravia. Babka sa ma ráno ešte snaží presvedčiť, nech sa po treku vrátim. Vraj mi vyperie. Ukáže mi aj novú práčku. Neviem, čo tým chcela naznačiť.
Som na ústí údolia Bartang. Prechádza krížom cez celý Pamír, obrovská výzva pre niekoľko odvážnych motorkárov a cyklistov. Ja potrebujem prejsť len 23 km, po most do údolia Jizeu a rovnomenných dedín, ktoré sú už prístupné iba peši. Stop do prvej dediny v Bartangu chytím relatívne rýchlo, nasleduje pozvanie na pohár mlieka. Ďalšie dve hodiny šlapem, čo mi vôbec nevadí, Bartang je krásny, za každou zákrutou sa objavujú nové majestátne štíty. Všetkého veľa však škodí a keď sa konečne zjaví auto, starý sovietsky náklaďák zyl, ktorý vezie do dedín v údolí nevyhnutné potraviny na prežitie, naskakujem.
Aj do Pamíru prichádza pokrok. Ešte pred štyrmi rokmi by som sa musel cez rieku Bartang pretiahnuť vlastnou silou sediac na lavičke. Dnes už je k dispozícii most. Údolie Jizeu je navštevované turistami, na pomery Pamíru to znamená, že v letnej sezóne je tam každý deň aspoň niekto.
A asi desať domov v dvoch dedinkách, vzdialených 2-3 hodiny chôdze od mostu, v ktorých žije údajne necelá stovka obyvateľov. Aspoň to tvrdí pán, ktorý ma pozval na čaj, zazriem len občas niekoho pri starostlivosti o malé políčka, prevažne so zemiakmi. Polovica domov zároveň poskytuje jednoduché ubytovanie pre turistov.
Ja ale pokračujem dolinou 5 km za poslednú dedinu, stanujem na brehu jazera. Práve tyrkysové jazerá spolu s divokou bystrinou sú tým, čo robí z Jizeu jeden z najkrajších kútov Tadžikistanu. Zároveň ide o aj o bez sprievodcu ľahko dostupný trek, údolím sa vinie dobre upravený chodník.
Ráno schádzam naspäť, od mostu sa mi ale akosi nechce. Po pol hodine sadám do tieňa odhodlaný čakať. Veď niečo predsa raz musí ísť. Uplynie hodina, optimizmus pomaly strácam, vyslobodenie prináša vracajúci sa zásobovací náklaďák. Tentoraz prázdny, dostávam teda miesto na korbe, hoci pôvodne ma chceli nalákať na sedenie na streche kabíny. Dokonalá epická vyhliadková jazda, prechádzajúc dedinkami si mávam so všetkými deťmi, zdravím sa s dospelými.
Ideme neuveriteľne pomaly, Bartang je pre 32 ročný zyl na hranici možností. Každých 15 km zastavujeme a dolievame do chladiča vodu, spotreba sa vraj vyšplhá na 50l/100km. Šofér sa ani nikam nenáhli, zastaví v obchode, porozpráva s kamarátom, v jazierku si operie tričko, ideme na obed. Napriek tomu sa mi jazda páči, pokračujem zylom aj po hlavnej ceste do Khoroghu, hoci to trvá možno tri krát dlhšie ako maršrutkou.
