Legendárnu iránsku pohostinnosť a zvedavosť voči cudzincom som spoznal už počas letu do Teheránu. Plány na spánok a načerpanie síl sa ukázali ako veľmi naivné. Nestihol som si ani zapnúť bezpečnostný pás a žena sediaca veľa sa na mňa obracia s otázkou: ,,Počula som vás na letisku hovoriť po nemecky, ste Nemec?'' Aj tak sa dá nadviazať komunikácia. Na letisku som totižto s nikým neprehovoril ani slovo. A po nemecky som nerozprával asi predchádzajúcich 10 rokov. Ako vysvitlo z nášho následného niekoľko hodinového rozhovoru (po anglicky), išlo o profesorku matematiky z Zurrichu, ktorej manžel bol teoretickými fyzikom, a v podstate som sa dozvedel asi celý jej životopis, názory na spoločnosť a samozrejme kvalitne vyspovedala aj mňa. Rozprávala zjavne rada, pozvanie na návštevu do jej rodného mesta na seba nenechalo dlho čakať. Tam moja cesta ale žiaľ nevedie.
Po menšom chaose s batožinou som sa pokúsil dostať z letiska. Internetové informácie o shuttle buse sa ukázali ako nepravdivé. Alebo aj chlapík na informáciách vie naozaj dobre klamať. Ale to snáď nie.
Samotný Teherán turistom až tak veľa ponúknuť nemôže. Celý sever je na pamiatky chudobnejší ako juh. Táto časť krajiny bola v minulosti sužovaná vpádmi Mongolov či Osmanov. A po nich ostávala skôr spúšť ako stavby.
Za zmienku určite stojí Múzeum súčasného umenia. Okrem západnej Európy a Severnej Ameriky nenájdete nikde na svete takto hodnotnú zbierku. Posledný iránsky šach mal našťastie okrem budovania armády a strieľania do demonštrantov záľubu aj v umení. Zatiaľ sa mi nepotvrdili informácie o tom, že cudzinci zvyknú platiť niekoľkonásobné vstupné oproti domácim. 1,25€ bolo naozaj prijateľných. Možno zabral môj iránsky pozdrav. Pri pohľade do zrkadla o tom ale dosť pochybujem.
Okrem obrazov očarí ochota Iráncov. Keď vojdem do fastfoodu alebo obchodu, ihneď som stredobodom pozornosti a cieľom úsmevov. Snažia sa nájsť niekoho s angličtinou alebo sami skúšajú rozvinúť konverzáciu. Výborní sú najmä v predstieraní toho, že vedia, kde leží Slovensko. Ich milosť je na rozdiel od skúseností z iných krajín naozaj úprimná, nesnažia sa len získať peniaze. Po pár neúplných vetách často práveže odmietajú platbu. Alebo zistím, že za mňa už zaplatil muž stojaci v rade predo mnou. Ktorý medzitým odišiel, takže mu nemôžem ani poďakovať.
Cestovanie sa zatiaľ zdá byť naozaj ľahké. Ľudia, najmä študenti, ma sami zastavujú na ulici, aby sa porozprávali alebo ponúkli pomoc. Keď ju naozaj potrebujem, stačí mi nadviazať s nejakým mužom očný kontakt alebo sa pár krát zmätene otočiť okolo vlastnej osi. A pomoc je na ceste. Pristihol som sa, že ma to dokonca zvádza k lenivosti. Načo sa trápiť s mapou, lúštiť stanice metra? Veď sa stačí hocikoho spýtať.
Ulice mesta sú plné áut. Pôsobia skôr všedným, nevýrazným dojmom. Presúvam sa metrom, ktoré je lacné a v pár linkách sa dá ľahko vyznať. Vtedy sa vám to ale rozhodnú sťažiť a oznamovač staníc začne byť popredu oproti reálnym zastávkam.Treba byť vždy ostražitý. Takí sú aj vojaci so samopalom pred každou stanicou. Ide ale o jedinú bádateľnú vojenskú prítomnosť, a nepôsobia ani nepriateľsky. Ich fotku vám ale aj tak neukážem.
Na prvý deň som mal aj dve praktické úlohy. Ráno som navštívil turkménske veľvyslanectvo. Žiadosť som podal do malého okienka asi vo výške môjho brucha. A to si nemyslím, že som až taký vysoký. A Turkméni budú ťažko takí nízki. No uvidím. Ak teda budem mať šťastie a do krajiny sa reálne aj dostanem. Zatiaľ som po skrčení sa videl len časť muža, ktorý vraví, že som prišiel príliš skoro a mám o mesiac zavolať. Len že ako a kam. Blízko veľvyslanectva je známy Tajrish bazar, zaujme však skôr svojou architektúrou, ako ponúkaným tovarom.
Druhou nemenej dôležitou záležitosťou bola výmena peňazí. S poslednými drobnými vo vrecku, ktoré mi vydali pri platbe za víza, som vystúpil na Ferdowsi square, kde sa nachádza množstvo zmenární. Ako prvý si ma ale odchytil starý chlapík sediaci na stoličke skoro na križovatke. A ponúkol kurz ako nikdy iný po ňom. Asi o 15% lepší ako oficiálny trhový. V krajine je kvôli sankciám vysoký dopyt po devízach. Moc sa mi ale nepozdávala myšlienka, že peniaze na celý viac ako mesačný pobyt vymením práve u neho. Ani som si nevedel predstaviť, odkiaľ by ich vytiahol. Asi spod sádry, čo mal na ruke. Radšej som obehol viacero zmenární a v jednej vydrankal kurz len nepatrne horší. A stal sa milionárom.
