Úplne prvý autobus, úplne prví cestujúci, spoznať ho podľa zhasnutého svetla, a ležerne usadených ešte ospalých cestujúcich. V očiach majú ešte obrázky nočných snov, v zákuti sedadiel zatvárajú viečka pred brieždením, čo im berie pokoj noci. Svetlo sa pomaličky rozprestiera po horizonte východu, preniká do pohľadu prižmúrených očí, kreslí krásne obrázky ružových chumáčikov na oblohe, ktoré si vešiame na steny a neopísateľná jemnosť prvých dotykov slnka magicky zobudí spiaci svet. Vystupujem na konečnej, na malom konci sveta, kde sa začína svet iný ... môj. Prvé dotyky slnka ma sprevádzajú v tme klzajúcej sa po bielom snehu, svoje kroky ukladám do včerajška, ktorý tu leží rozprestretý v desiatich centimetroch bielučkého snehu. Píšem po nepopísanom bielom liste starý sen s novým dátumom, ženie ma túžba byť hore, najvyššie, najďalej... najnajnajnajvyššie a najnajnajďalej, ako sa len dá. Do výšky, kde ma objíme oblak na dosah ruky, kde ma pohľad na ležerne válajúce sa oblaky v dolinách podo mnou vynesie na výsostné miesto, prípomínajúce trón. Do ďiaľky, kde nedoľahne hluk rozbehnúteho horizontu, kde nedosiahne strnulosť a prízemnosť všednosti a obyčajnosti, kde sa sladko rozvynie môj svet ukryvaný v hĺbke, vypláva zo mňa ako vietor ladne oblizujúci obliny podhorských lúk. Tu ožíva nekonečno, tu ožíva ticho, tancujú svoj tanec pre vyvolených, nekonečné ticho, tiché nekonečno... Tancujem, či lietam, vznášam sa, či unášam, rozplývam sa, či nachádzam... Neopísateľnosť vrcholov, prírodnych, či ľudských... slová strácajú význam, pre opísanie vrcholov sú nepoužitelné.
