ovládali už dávno. No mne to nevadilo. Prvého polroka sme si na koňa nesadli. Trochu ma to mrzelo, ale bolo to na niečo dobré. Po pol roku nás začali učiť jazdiť. Žiadna lonž, nič také. Chceš jazdiť ? Fajn, sadaj na koňa a nepadaj ! Také boli inštrukcie. Koľko krát som odchádzala z jazdiarne s plačom. Nešlo mi to. Keď mi to už išlo, vymenili mi koňa. Katastrofa. Vraj je to dobré na to, aby sa človek naučil lepšie jazdiť. Kašlem vám na to! Pre mňa kôň nikdy nebol bicykel! Neviem jazdiť len tak na koni, ktorého nepoznám. Nemám z toho absolútne nič. Po tom čo som vymenila ale piateho koňa som si povedala dosť! Stačilo. Nemusím jazdiť. Pomáhala som pri iných prácach medzi ktoré patrilo aj zametanie dvora. Nikto to nemal rád. Robievala som to sama. Vôbec mi to nevadilo, lebo som mala čas premýšľať. Aj v ten deň som zametala dvor. Keď som mala všetko hotové sadla som si na múrik a rozbalila desiatu. Bol teplý jesenný deň. Slniečko sa mi opieralo o tvár. Vedľa z boxu čosi na mňa zaerdžalo. Pozrela som smerom ku koňovi. Bol neskutočne špinavý. Na hodinkách bolo asi tak pol jedenástej. Všetci išli jazdiť a ten zbytok sa zašíval dakde v areáli. Odložila som teda desiatu a vzala čistiaky z boxu. Než som ho vyčistila trvalo to hádam aj štvrť hodinu. Bol to celkom obyčajný koník. Hnedák s hviezdou na čele, čierna hriva a chvost a tri biele ponožky, celkom pekne stavaný. Na ďalší deň som sa už tešila na nového kamaráta. Keď sa ma majsterka pýtala či idem jazdiť, povedala som, že mám inú vec na práci nech idú aj ostatný. Bola zaskočená ale nechala to tak. Ja som si po robote vybrala koňa, očistila som ho, natrela kopytá a išla pásť. Konečne som bola šťastná. Bol ako môj, ba čo viac bol môj kamarát. Časom som zistila, že je na poly súkromný. Nevadilo mi to, stačilo sa mi oňho starať. Po čase sa majiteľ dozvedel kto sa mu stará o koňa. Najprv o jazdení nechcel ani počuť, ale na naliehanie mojej majsterky mi to dovolil. O tomto obchode som nemala ani tušenia. Majsterka všetko vybavila za mojím chrbtom. Raz sa ma trénerka pýtala či idem jazdiť. No ja som mala úplne iné plány. Zastavilo ma až meno koňa ! Vraj môžem ísť jazdiť na Sultánovi. Skoro som okoktavela. Dostala som do rúk sedlo, uzdečku a išla som si po koňa. Tí čo Sultána poznali mi nedávali žiadnu šancu. Vraj nemá rád cudzích ľudí, vraj každého zhodí a je ťažko zvládnuteľný. Začala som sa báť. No na údiv všetkých zúčastnených sa žiadne rodeo nekonalo. Sultán nerobil nič, iba kráčal. Celý čas bol poslušný. V tej dobe som bola úplný nejazdec. Bol to dobrý učiteľ. Naučil ma všetko čo som zužitkovala aj pri iných koňoch. Naučil ma nemať strach. Naučil ma dôvere, ktorá musí panovať medzi jazdcom a koňom. Mal so mnou neskutočnú trpezlivosť. Bol to viac ako kôň. Aspoň pre mňa. Keď ma niečo trápilo vždy to vycítil. V takej chvíli do mňa drgal tou svojou neústupnou makovicou. Niekedy, keď mi bolo naozaj zle, položil si svoju hlavu na moje rameno, alebo sa ku mne túlil ako šteňa.
Raz som sa schovala do jeho boxu. Bola už zima. Vonku krásne snežilo, a v našej šatni ako vždy, nefungoval ohrievač. Ľahla som si do maštale. Kone tam mali teplejšie ako my. Majsterka s trénerkou ma v ten deň hľadali asi pol hodinu. Neskôr si jedna z nich všimla veľkú kopu slamy v Sultánovom boxe. Koník nad ňou stál a ani sa nepohol. Keď odhrnuli slamu našli ma tam ako spím. Majsterka mi vtedy povedala : „ Musí ťa mať naozaj rád, keď ťa tak starostlivo schoval .“
Ten kôň do mňa videl viac ako niektorí ľudia. Vedel kedy som šťastná a kedy nie. Vedel mi vyčariť úsmev na tvári. Bol to jednoducho „best frend“ na ktorého sa nezabúda. Na vodenie som nepotrebovala vodítko. Chodieval za mnou sám. Keď som išla po chodbe (a aj keď som ho neohlásila) poznal ma podľa krokov. Vždy vystrčil halvu z boxu a zaerdžal. Po dvojmesačných prázdninách skoro rozbil box keď sme sa opäť stretli. Hrávali sme sa vo výbehu na naháňačku a vymýšľali kopu iných vecí.
Nie nebol to celkom obyčajný koník. Bol to kamarát, ktorý ma naučil ako sa ku koňom mám správať. Naučil ma, že netreba mať strach a treba si k ostatným nájsť cestu.
Viete, je rozdiel mať koňa – teda vlastniť ho, a mať koňa – mať ho za kamaráta. Ja som mala koňa, mala som svojho kamaráta. Nemôžem a nechcem naňho zabudnúť, pretože je to kôň na ktorého sa nezabúda.
